Na magistráte chýbajú peniaze

Po zmene zákona o hlavnom meste mohol primátor Ftáčnik 1.januára konečne vymenovať - tak ako to môžu už roky pri-mátori všetkých ostatných miest Slovenska – námestníka podľa vlastnej úvahy. Vie už Ján Budaj, akú oblasť si zoberie ako prvú na paškál?
– Pán primátor mi navrhol gerstor-stvo nad oblasťou bezpečnosti verej-ných priestorov, mestskej polície a oblasť tvorby vzťahov s občianskou verejnosťou. Dohodli sme sa však, že nebude mať námietky, ak si iniciatív-ne nájdem témy aj inde – či už pôjde o územný plán, životné prostredie, ale-bo hoci mestskú kultúru... V meste je málo oblastí, o ktorých by som v tejto chvíli mohol povedať, že dokonale fun-gujú.

Mesto je v mizérii v dôsledku dlhov, i v dôsledku trvajúcej krízy. Nemáme už veľa lukratívnych majetkov kto-rých predajom by sme mohli splatiť dlhy, a nazbieralo sa nám problémov: náš najstarší most je zastavený rov-nako ako vjazd električiek na hlavnú stanicu, dlho je zatvorený aj tunel pod hradom... V poľutovaniahodnom stave sú aj ďalšie dopravné brány: hlavná železničná aj hlavná auto-busová stanica, aj osobný prístrav. Nebudem ani pripomínať, ako už teraz vidno v akom žalostnom stave nám ostanú mestské komunikácie po zime... Všetky problémy volajú na nás v čase, keď sú preč rezervy – aj tie, čo boli kedysi vyhradené na nos-ný dopravný systém. Bude iba malým zázrakom, keď sa podarí transformo-vať časť európskej podpory železníc na nákup vozidiel MHD či na opravu Starého mosta.

Na oba ciele, čo ste spomenuli, sú momentálne vyhlásené ten-dre. Aká je záruka, že sa tie pe-niaze nestratia?
No to by som nechcel ani ja, ani pri-mátor. Ale máte pravdu, ak sa obá-vate... Nemôžem v tomto kontexte nepripomenúť, že aj po voľbách stra-ny uchovali nešťastnú prax, kedy mestské podniky riadia stranícki no-minanti, ktorí nevzišli z výberu. Žiaľ, občan nevie ani len to, ktorá strana zodpovedá za ktorý mestský podnik. Podelili si ich tajne. A podnes nechcú povedať Bratislavčanom - „áno, za vo-dárne či za mestské stavby, alebo hoci za odvoz odpadov zodpovedá naša po-litická strana, my – naša strana, naša značka – garantujeme korektný výber trolejbusov alebo nezvyšovanie vod-ného a stočného ...“ Treba si uvedomiť, že hoci sa v štyroch najvplyvnejších mestských podnikoch obracia väčši-na financií mesta, sú kontrolované len slabo. Veľa nezmôže mestský kontrolór, ani poslanci. Napr. ja ako poslanec MsZ nemám možnosť vyko-návať kontrolnú činnosť ani v jednom z nich.

Viceprimátorom ste sa stali až po zmene zákona, keď vás mohol vymenovať primátor – predchá-dzali tomu „blokovacie“ hlasova-nia poslancov, kedy vám, zakaž-dým chýbal jeden či dva hlasy... Čo sa to vlastne dialo?
Bola to obyčajná politická pomsta za moju otvorenú kritiku nešvárov za bývalého vedenia mesta. Dnes mi viacerí poslanci zo strán, čo tu kedysi podporovali primátora Ďurkovského, už potichu dávajú za pravdu. Verím, že to raz dokážu povedať aj nahlas. Je proste faktom, že v Bratislave pravi-cové strany zišli z dobrej cesty, čoho ilustráciou je jednak prázdna mestká kasa, jednak ich horší volebný výsle-dok... A napokon aj fakt, že hnev ob-čanov ich donútil odsunúť bývalého primátora z politiky. No centrály pra-vicových strán urobili sebareflexiu svojho vyše dvadsaťoročného účin-kovania v Bratislave len napoly. Videl som, že po voľbách časť ich poslancov potichu rátala s tým, že veci sa vrá-tia do vychodených koľají. Boli tu aj pravicoví poslanci, čo boli za zásad-né zlepšenie kvality mestskej politi-ky, no títo zasa necítili jednoznačnú podporu z centrál svojich strán. Ale aj to sa ešte dá zmeniť. Ozdravenie mestskej politiky je dnes zhruba na polceste, ale to neznačí, že by sa do konca volebného obdobia Bratisla-va nemohla stať mestom s férovou a kvalitnou demokraciou.

November 89 - tým dátumom sa končia dnešné učebnice deje-pisu. Dnešní 24-roční ľudia tak nemajú bez dlhšieho bádania šancu rozpoznať, kto bol v dote-rajšej slovenskej politike „zlý“ a kto „dobrý“.
Ak chcú vedieť, kde to vlastne žijú a kto im riadi republiku, nech trochu bádajú... Bolo by od nich asi dosť hlú-pe, ak verili všetkému, čo im o svo-jich činoch alebo minulosti tvrdia politici. A rovnako hlúpe by bolo, ak by sa naopak obrátili ku politikom chrbtom a nepočúvali ich. Súčasná mladá generácia môže dnes sledovať postupný rozklad politickej generá-cie, čo sa etablovala v dobe, keď bola demokratická revolúcia úspešne vy-bojovaná. Áno, dnes na Slovensku dominuje tá, v dejinách revolúcií povestná, „druhá vlna“. To býva gar-nitúra ľudí, čo neboli ani bývalými režimistami, ani disidentami, čo ne-boli ani aktérmi zmeny... iba využili priestor , čo tá zmena vytvorila. Táto „druhá vlna“ píše príbeh národnej politiky prinajmenej ostatných 15 ro-kov (od volieb r. 1998). A dnes sa do-stala do krízy, je vyčerpaná. V kríze nie je len pravica, ale v istom zmysle celý systém pluralitnej zastupiteľskej demokracie. Odôvodniť toto tvrdenie by bolo ale na dlhšiu reč, navrhujem teda, nechajme to na inokedy.

Presuňme sa teda na začiatok toho vývoja ktorý ste načrtli. Bola ním revolúcia, ktorú si už dnes veľmi výrazná časť popu-lácie nemôže živo pamätať a jej predstavy bývajú prinajmenšom skreslené.
Ja nie som nešťastný z toho, že si to mladý človek ako vy nevie predstaviť. Zrejme vás netrápi nesloboda. Vy ne-musíte prežívať tie životné výzvy, kto-rým sme čelili my. Sú tu však iné. Ale zdá sa, že ich vníma zatiaľ len dosť malá časť mladých. Preto sa neve-dia postaviť ráznejšie voči prejavom tých politických necností, akými sú infikované viaceré , najmä staršie, parlamentné politické strany. Mladí si zrejme myslia, že ak nejde o ohro-zenie slobody, ale „iba“ o korupciu a zneužívanie úradov, tak sa na politi-kov môžu „vykašlať“. No mýlia sa, nie je žiadne „iba“.

Mládež ale nedávnymi protestmi ukázala, že tie neduhy jej vadia, akurát bez požadovanej odozvy. V čom spočíva jej nemohúcnosť efektívne sa postaviť, napríklad voči rozkrádaniu verejných fi-nancií?
– Chce to vytrvalosť. Je omylom, ak si napr. organizátori „antigorilých“ akcií myslia, že keď napodobnia formu, zís-kajú ich politické akcie rovnaký ob-sah ba aj rovnako rýchly účinok, aký dosiahli demonštrácie z roku 1989. Je politickou alchýmiou domnievať sa, že opakovaním určitej formy, na isto „osvedčenom“ mieste, prinesie rovna-ký výsledok. Novembrové demonštrá-cie sa dnes zrejme javia ako zázračné dielo okamihu. No urobili ich ľudia, ktorí mali za sebou desať, dvadsať ba aj viac rokov tej či onej formy vytrva-lej aktivity. Napr. taký Anton Srholec išiel prvýkrát do väzenia v roku v kto-rom som sa narodil. A po 40 rokoch sa jeho príbeh odporu proti totalite prepojil s mojím 20-ročným príbehom a s príbehmi ďalších ľudí, čo už dlhé roky cítili vnútornú istotu v rozhod-nutí zasadiť sa za slobodu.

Aký je teda návod na zmenu?
Nikomu by som návody dať nevedel... za seba poviem, že vidím šancu v rôznych iniciatívach, ktoré zastrešu-je a spája slogan „zmena zdola“. Na mnohých miestach Slovenska sa stre-távajú a spoznávajú ľudia, ktorí chcú začať ozdravovať pomery zdola, od svojej ulice, obce, mesta. Prudko stúpa počet nezávislých lokálnych webov, okolo ktorých sú ľudia, ktorí nie sú ekonomicky závislí od toho-ktorého starostu či primátora a hovoria otvo-rene o chorobách aj o možnostiach ozdravenia lokálnej demokracie.

Po desaťročiach, keď všetko prichá-dzalo zhora, z centra a z kabinetov straníckych centrál, už dlhšie z tých kabinetov neprichádzajú hodnotné impulzy ani žiadne inovácie. Parto-kracia sa vyčerpala. Ale neodíde len tak. Ku tomu treba aktívny a trvalý tlak verejnosti. To , čo by bolo tre-ba z novembra 89 obnoviť, je trocha toho novembrového občianskeho se-bavedomia. Ale nie na dvojhodinovú demonštráciu, plnú výbuchov zlosti a frustrácie. Ale ako pokojný a vytrvalý postoj.