UJOVI K NARODENINÁM

Čím som staršia, tým častejšie sa mi vracajú spomienky na detstvo. Dnes hľadám mobil v chladničke, ale na Oravu, kde som už dávno nebola, si spomínam presne. Orava bol magický kraj a určite takým zostal dodnes. Jeho mágiu podčiarkoval môj ujo, mamin brat, a iste mi nemáte za zlé, ak ho dnes spomeniem. Keby sa bol dožil, v týchto dňoch by mal 120 rokov. Nech mu je zem ľahká. Ujo ako malý chlapec bol vraj veľmi múdry. Ako päťročný vedel čítať aj písať. Počas druhej svetovej vojny dostal španielsku chrípku a jeho múdrosť sa kamsi vytratila. Ja som uja považovala za najmúdrejšieho človeka na svete, na rozdiel od mojej mamy. Nebola rada, keď som s ním trávila čas. „Nepočúvaj ho. Nič múdre sa od neho nedozvieš. Ešte pri ňom osprostieš.“ Neposlúchla som ju a banovala som, že nemám španielsku chrípku. Spomeniem niekoľko perličiek, aby ste uverili, že ujo bol pre mňa najmúdrejší a najkúzelnejší človek. Niektorí rodáci mu verili a chodili k nemu po rady. Vedel, kto je v mestečku  striga. Susedkina krava začala dojiť krv. Susedka chcela vedieť, kto jej „porobil“. Ujo odporučil, aby sa susedka o polnoci prešla bosá po snehu a to kliatbu zruší. Meno strigy neprezradil. „Pomodli sa za zánik hriechu, nie za potrestanie hriešnika.“ Bol  poštár a roznášal po mestečku listy. Pri niektorých mal pocit, že si ich musí prečítať. Zlú správu nedoručil. „Travaľkovej píše dcéra, že ju bije muž. Načo jej to píše? Jej mať sa bude trápiť a aj tak jej nepomôže. Ani ona nemá ľahký život pri mužovi korheľovi.“ So svojím kamarátom Vendom (ktorý asi tiež prekonal španielsku chrípku) zostrojoval perpetuum mobile. Rozprával mi, že to ešte nevymyslel nikto na svete. Svák Vendo mal rozrobený prístroj dobre ukrytý pod posteľou, aby patent niekto neukradol. Pozostával z kolesa od bicykla, rôznych drôtikov, varešiek a pasce na myši. Spoločne sa dohodli, že zostroja aj ponorku. Nadšene mi hovoril: „Budeme sa plaviť po rieke Orave až do Kraľovian a nikto nás neuvidí. Pôjdeš s nami, ale mame ani muk.“ Jednu tetku chodila v noci „prilíhať“ striga. V noci si ľahla na jej prsia mačka, tetka ju zdrapila za srsť, mačka sa premenila na dotyčnú strigu a utiekla. Tetka jej stihla ešte vytrhnúť vlasy. Ujo jej poradil, aby vlasy odložila v kredenci do šálky, aby mala dôkaz, keby niekto neveril. Ani  meno strigy neprezradil. „Nech ju súdi Pán Boh.“

 

Po dlhom čase sa chystám do rodného kraja zapáliť ujovi sviečku, zavinšovať k nedožitým narodeninám a poďakovať mu, že aj vďaka nemu bola Orava taká magická.

 

Oľga Feldeková