Kategória: Zo života BratislavyČíslo: 06/2015
STRAVOVANIE
3. december 2015 - 12:27
Narodila som sa ako človek s negatívnym vzťahom k strave. Mama spomínala, že som odmietala aj materské mlieko. Kamarátka, zdravotná sestra, jej poradila, aby mi riedila kravské mlieko a doň očným kvapkadlom kvapla slzu koňaku. Našťastie návyk vo mne nevypestovala.
V základnej škole som sa stravovala v družine. Varili pre nás, aj pre materské školy. Pamätám sa iba na piatky. Vtedy sme dostávali šišky, neviem, čím boli plnené, lebo sme ich nikdy nejedli. Boli napuchnuté a kvapkala z nich masť. Poskrývali sme ich, a potom sme ich púšťali dolu potokom Hlísnik. Nádherne sa držali na vode, sledovali sme ich, až kým nevplávali do rieky Orava. Tam ich strhol prúd, verili sme, že ich niekto spozoruje aj na Dunaji.
Na strednej škole som sa tiež stravovala v družine. Varili pre deti z detského domova. Keď sa tie najedli, sadali sme si k umakartovým stolom pokydaným predošlými stravníkmi. Zamestnankyňa kuchyne zvyšky utierala smradľavým vechťom tak, že ich porozotierala po stole. Jedli sme len z hlbokých tanierov a iba lyžicami. Možno to Američania odkukali práve od nás. Dozor mal nad nami tučný partizán vo výslužbe vo vojenskej uniforme. Bol vychovávateľom v detskom domove. Asi bol zvyknutý robiť nadprácu, keďže dozeral aj na nás. Držal v ruke palicu, dával pozor, či sme dojedli a tých, ktorým nechutilo, bil tou palicou po rukách. Dostávala som pravidelne.
Záporný vzťah k jedlu mi ostal dodnes. Na mojom varení sa to, chvalabohu, neodrazilo. Mám veľkú rodinu, kvôli rôznym diétam varím aj niekoľko druhov, všetkým chutí a moju kuchyňu chvália. Ja jedávam tiež, ale len vtedy, keď sa mi zdá, že kvôli prázdnemu žalúdku omdliem. Je mi jedno, čo jem. Nikdy mi nič nechutí. Najmä zdravá strava, ovocie a zelenina mi už pri pohľade spôsobujú nevoľnosť.
Moje deti, našťastie, túto vlastnosť po mne nezdedili. Aj vnúčatám chutí, niektorým aj sladkosti, ktoré vraj nie sú zdravé. Pre mňa by ani sladkosti nemuseli existovať.
Dnes sa kladie na správne stravovanie najmä u detí veľký dôraz. Správnych rád sú plné noviny, debatuje sa o tom, čo sa má a čo nemá predávať v školských automatoch. Držím všetkým dozorcom nad zdravým stravovaním palce. Nedávno som sa dočítala, že jedálne ružinovských škôl a škôlok dostali za mimoriadny prínos v oblasti skvalitnenia školského stravovania ocenenie odborníkov až v Prahe. Gratulujem a je mi ľúto, že som v detstve nechodila do ružinovskej jedálne, kde by ma možno naučili milovať dobré jedlo.
Oľga Feldeková