Škola nie je strašiak

 

Je druhý september. Už to, že sa veziem k väčšej budove, ako bola doteraz moja škôlka, je zvláštne. Okolo školy sa zhromažďujú nielen moji rovesníci, ale tiež veľké, o štyri hlavy vyššie deti.

 

To mám s nimi chodiť do rovnakej školy? Vchádzame. Pozerám najprv naľavo. Je tam nekonečná chodba so skrinkami po bokoch a na jej konci sú gigantické dvere. Tou chodbou by som šiel večnosť, pozerám teda napravo. Hneď na druhých dverách sú nejaké čačky-mačky a mama v tom vidí odkaz – práve toto je vraj moja trieda. Usadím sa vedľa dievčatka s dvomi pletenými vrkočmi. Chcem vedieť, či sa na školu teší, no len sa na mňa pozrie a s prstom na ústach odvetí „pssst“. Do triedy vchádza plačúci chlapec. Jeho mama ho ťahá k lavici. Priznávam, že začínam byť z tohto miesta v rozpakoch. Potom, ako plač po chvíli utíchne, sa prudko rozletia dvere a do miestnosti vtrhne pani učiteľka. Všetci sedia nemo a s otvorenými ústami čakajú, čo sa stane. Učiteľka začne kričať…

 

Tak toto bola nočná mora, ktorá sa mi snívala pred nástupom do školy. A nie raz. S malými obmenami sa mi prisnili postupne všetky možné zlé scenáre a ja si pamätám, že som sa ako prvák do školy vôbec netešil. Dnes už vďaka dobre uchovaným spomienkam viem, že to šlo ako po masle. Na ZŠ Medzilaborecká ma prvý deň čakala milá pani učiteľka Katka a všetkých vítala a usádzala. Aj medzi spolužiakmi som si hneď našiel partiu. Skúsme občas tých svojich bojazlivých prváčikov viac povzbudiť. Možno keby počuli pútavé historky z našich prvých dní, viac by sa na premiérový deň v škole tešili. A to by znamenalo aj menej sĺz a ťažkého lúčenia.