O FALOŠNÝCH SPRÁVACH

Zamrzelo ma, keď som sa dozvedela, že Slováci sú na horných priečkach krajín, ktoré veria hoaxom a rôznym falošným správam. Ja niekedy tiež vymýšľam falošné správy. Niekedy absurdné, niekedy uveriteľné, ale len jediný deň v roku. Prvého apríla. Ak mi niekto uverí, nezabudnem ho ešte v ten deň upozorniť, že je prvý apríl.

Ľudia boli odjakživa náchylní veriť vymysleným správam. Uverili predpovediam, kedy bude koniec sveta, verili, že niekto môže druhému človeku pobosorovať, verili, že keď sa tehotná žena bude pozerať na mesačný spln, dieťa bude škúliť. Niektorí ľudia uverili správe, že  človek nebol na Mesiaci, že očkovanie proti kovidu je vymyslené na sledovanie ľudí atď. Moja mama mi rozprávala, ako ľudia uverili, keď videli divadelnú hru, že sa to naozaj stalo. Ochotníci na jednej dedine hrali hru Obeť spovedného tajomstva. Hra bola o tom, ako kostolník zabil človeka, vyspovedal sa farárovi a podozrenie z vraždy padlo na farára. Ten vedel, kto vraždil, ale nemohol prezradiť spovedné tajomstvo. Diváci v hľadisku boli rozčúlení, že podozrenie padlo na nevinného farára. Vtrhli na javisko, kričali na herca – kostolníka „sviňa, nepriznáš sa?“ Herec musel utiecť z javiska, aby sa vyhol masakre. Niekoľko týždňov po predstavení sa dedinčania hercovi farárovi úctivo zdravili pochválen Pán Ježiš Kristus a zo zakáľačiek mu nosili výslužku. Ten, čo hral kostolníka, sa bál vyjsť na ulicu. Moja mama povedala susedovi, ktorý bol medzi tými, čo vtrhli na javisko: „Jožko, to bola len hra. To sa nestalo naozaj.“ „Ty si tam nebola, moja zlatá,“ povedal sused. „Nevieš, čo sa tam stalo. Ja som to videl na vlastné oči.“

Uveriť falošným správam môže byť nebezpečné. Treba si na ne dávať pozor, najmä teraz pred voľbami a počas vojny na Ukrajine. To, že to nie je vojna, ale iba akási špeciálna vojenská operácia, je tiež hoax. Všade, kde umierajú nevinní ľudia a najmä všade, kde umierajú nevinné malé deti, je to zločin.

 

Oľga Feldeková