ĽUTUJEME, NEVYHRALI STE

   Často tieto vety zaznievajú z médií. Určite je na tom časť pravdy, aj keď možno tieto pravdy hlásajú bohatí, aby im chudobní nezávideli.

   Nedávno v Česku vyhral istý človek miliardu českých korún na športke. V televízii sa striedali psychiatri aj psychológovia a hovorili skôr o nešťastí ako o šťastí. Varovali, čo taká výhra môže spôsobiť. Je to vraj šok. Výhercovi hrozí infarkt alebo výhra rozhasí vzťahy v rodine, zo šťastlivca sa môže stať hazardný hráč, alebo peniaze nerozumne investuje, rozfláka ich a nakoniec skočí z mosta.

   Mne nič z toho nehrozí. Som na výhru pripravená. Štatistiky síce hovoria, že je malá pravdepodobnosť vyhrať, ale ja verím, že keď Pán Boh chce, aj motyka vystrelí. Preto každú nedeľu utekám do stávkovej kancelárie podať loto. Domov prichádzam s istotou, že tento týždeň vyhrám. Pravdupovediac, nechodím podávať každú nedeľu. Sledujem, koľko eur je momentálne v jackpote. Ak je tam dvesto- alebo tristotisíc, nepodávam. Počkám si na vyšší. Mohlo by sa totiž stať, že vyhrám tých niekoľko stotisíc, a keď bude v jackpote milión, moje šťastie už bude vyčerpané.

   Doma manželovi vykladám, aká suma nás čaká. Už večer sa dozvieme, že sme milionári. Vyratúvam, ako budeme peniaze investovať.

   „Rozdáme ich deťom. Niečo si necháme na pohodlné prežitie.“

   „Nesúhlasím,“ manžel protestuje. „Nie je to výchovné. Niečo im dáme, ale nesmú si zvykať na pohodlný život. Nesmú sa odnaučiť pracovať.“

   „Čo budeme robiť s takou obrovskou sumou? Keď zaplátame všetky diery, ešte nám veľa ostane. Do čoho chceš tie penize vraziť, ak ich nemáme dať deťom?“

   „To už nechaj na mňa. Deti budú dediť po našej smrti,“ kategoricky uzatvára rozhovor.

   Večer si s nádejou sadám k počítaču. Označujem čísla, ktoré som v tikete zaškrtla. Ťuknem na „VÝSLEDOK“ a týždeň čo týždeň sa objavuje veta: „Ľutujeme, nevyhrali ste.“

   „Zase nič,“ oznamujem manželovi. Necítim veľké sklamanie. Kdesi na dne duše sa teším, že nebude hádka, či dať peniaze deťom, alebo nedať.

   „Hľadaj chybu v sebe. Robíš to hŕ, hŕ,“ kritizuje ma manžel. „Nad číslami sa musíš zamyslieť, sústrediť sa, neškrtať halabala. Dva razy meraj a raz rež.“

   Neprotestujem. „Asi má pravdu,“ vravím si. „Nabudúce sa na to lepšie sústredím – a hádku nad miliónovou výhrou potom vydržím. Infarkt mi nehrozí. Som na výhru pripravená – a už vopred utešujem tých, ktorí nevyhrali: „Vám sa to podarí  možno nabudúce.“  

                    

Oľga Feldeková