Keď publikum plače

V réžii Ľubomíra Vajdičku podľa scenára Petra Pavlaca sa konalo pri tejto príležitosti predstavenie s názvom Každý deň stretnúť človeka, v ktorom účinkovala aj sama jubilantka. Daniel Heriban zložil na jej počesť pesničku, spievali skupina Fragile, Katarína Hasprová a Miroslav Dvorský. Na dokrútkach, ktoré boli súčasťou večera, zneli veselo-vážne gratulácie od Maríniných hereckých kolegov. Ale po tom, keď začal Leopold Haverl s Monikou Hilmerovou, Ľubošom Kostolným a Táňou Pauhofovou recitovať s jubilantkou Sládkovičovu Marínu, verš po verši, presne tak, ako to bard slovenskej literatúry kedysi prekrásne napísal a ako sa práve touto básňou preslávila práve ona, až ju začali volať Marína, neodolali sme: Všetci diváci starších ročníkov recitovali spolu so svojou Marínou Kráľovičovou:
Lebo sa to tak kedysi naučili na základnej, ale aj na strednej škole a vedia to dodnes. V mnohých očiach sa zaligotali slzy dojatia.  Marína je naozaj na Slovensku iba jedna. Tá literárna aj tá divadelná: ktorú všetci milujú z prostého dôvodu – v ničom nemá konkurenciu.