Ján Budaj: Z demokracie sme zvládli iba volebný akt

Nežná revolúcia navždy zmenila históriu Československa, ale aj osudy ľudí, pre ktorých bola demokracia iba pojmom z ríše divov. Prešlo už 27 rokov, odkedy náš národ naposledy ukázal nebojácnosť. Charakter meniacej sa doby nám v rozhovore priblížil jeden z najvýznamnejších aktérov novembrových udalostí, Ján Budaj.

 

Sedemnásteho novembra 1989 prebehla pri hrobe Jana Opletala demonštrácia, ktorá bola násilne potlačená. Aké to vo vás a vo vašom okolí vyvolalo emócie?

V roku 1989 sa udialo viacero demonštrácií a aj v Bratislave boli pomerne hektické mesiace. Bratislava doslova dobiehala svoje politické zaostávanie. Nahlas sa prelamovali bariéry medzi disidentmi a dovtedy zastrašenými. V roku 1989 režim síce pritvrdzoval, ale ľudia boli čoraz smelší a pribúdalo nezávislých aktivít. Víkend, ktorý sa začínal piatkom 17. novembra, sa udialo stretnutie mladšej generácie režimom povolených spisovateľov s nepovolenými. Kľúčové bolo aj stretnutie s aktivistami maďarskej národnosti. Ja som sa v tých dňoch zúčastnil na proteste proti umiestneniu jadrového reaktora v Bratislave, okrem toho som chystal akciu na 10. decembra, to je svetový deň ľudských práv, keď som chcel spojiť sily ochranárov, chartistov a tajnej cirkvi. Ale do 10. decembra už bolo všetko inak. Čas, dovtedy takmer nehybný, sa už rozbehol. To, že má byť 17. novembra v Prahe študentská demonštrácia, najprv nenaznačovalo žiadnu prelomovú udalosť, bola totiž povolená. Ľudí zdvihli až správy o jej násilnom rozohnaní, či dokonca zabití študenta. Odvtedy bolo v ČSSR všetko inak. Bolo to, ako keď hodíte malú zápalku do miestnosti plnej pušného prachu.

 

Verili ste od začiatku, že snaha o zmenu totalitného režimu bude úspešná?

Väčšina pobúrenej verejnosti, ktorá sa zišla v Umeleckej besede, mala iba jednu ambíciu – neostať ticho. Ani ja som nemal vopred nejaký jasný plán. Záležalo, kto tam príde a nakoľko sa tí ľudia odvážia. Ja som bol v odpore voči režimu už dlhé desaťročia a bol som zvyknutý, pokiaľ ide o revoltu, na sklamania. Ľudia sa vo väčšine režimu strašne báli.

 

Ako ste vnímali to, kam sa začala uberať krajina po prekonaní takej náročnej prekážky?

VPN, ktorú som viedol, nastolila program obnovy ľudských a občianskych práv, obnovenie demokracie a slobody a dokončenie federalizácie štátu. Výsledkom mala byť republika, v ktorej stojí nad politickou mocou moc práva a kde majú občania rovnocenné šance na uplatnenie svojich práv a schopností. Prvý cieľ išiel pomerne rýchlo. Veriaci alebo kritici vlády prestali byť prenasledovaní, ľudia mohli cestovať, alebo podnikať, padla cenzúra… Dokončenie federalizácie sprevádzal politický boj dva roky – a nepodarilo sa. Česi si zvolili radšej samostatnosť. A usporiadať štát, aby v ňom právo platilo pre každého, sa nepodarilo doposiaľ. Totalitu síce nemáme, ale stále ešte nemáme ani právny štát. Sme iba na ceste.

 

Keď ste pre náš národ, resp. spolu s ním pred 27 rokmi vybojovali slobodu, blížili sa v tom čase vaše predstavy o budúcnosti k dnešnej realite?

Väčšina demonštrantov z roku 1989 sa do totality narodila a žiaden iný systém nepoznala. Aj ja. Vtedy sa mi zdalo, že ľudia zvládnu demokraciu. Zatiaľ sme však z demokracie zvládli nanajvýš volebný akt (aj to chodí robiť nanajvýš ak 50 percent voličov). Aj tí, ktorí chodia voliť, vyberajú často bez rozumu, iba podľa reklamy a nálady. Ešte horšie je, že zvolených nekontrolujeme a že sme v ďalších voľbách schopní poslať do služby opäť tých, ktorí nedodržali svoje sľuby. Preto máme dosť

bezočivú a nekvalitnú politickú elitu. Neboja sa ľudí a slúžia oligarchom. Také riziko – totiž, že správcovia, čo ich voliči posielajú zastupovať ich záujmy, začnú namiesto voličov zastupovať niekoho, kto sa im za službu revanšuje miliónovými úplatkami – však hrozí všade, aj v tých najvyspelejších štátoch. Rozdiel je v tom, či si to občania nechajú.

 

Každoročne zodpovedáte pri výročí Nežnej revolúcie množstvo novinárskych otázok. Čo z toho všetkého by ste najradšej tlmočili dnešnej verejnosti?

Aby brali politikov ako ľudí, ktorí im poskytujú služby. Ak napríklad pri výbere auta strávime porovnávaním parametrov tej alebo onej značky veľa času, venujme trochu času a pozornosti aj republike. Inú nemáme. Ak upadá preto, že sme jej správcami z nepozornosti, či pasivity urobili hlupákov, extrémistov, alebo notorických zlodejov verejných statkov, potom sa nečudujme!

 

Máte nejaký odkaz pre mladú generáciu?

Žiadne odkazy nepotrebuje. Má svoj rozum, len ho treba používať.

 

Začiatkom októbra tohto roka nás navždy opustil prvý prezident samostatnej Slovenskej republiky Michal Kováč. Ako vnímate jeho pôsobenie v úrade, poprípade fakt, že hneď ako sa končil jeden dôležitý boj, tak on začal nový?

Michal Kováč išiel do funkcie v období mečiarizmu, spoločnosť bola extrémne rozdelená. Delili ju názory na Mečiara, plus jazvy z boja „federácia verzus samostatnosť“. Kováč hneď po nástupe vyhlásil potrebu spájať rozhádaný národ. Mečiar v ňom videl iba svoju bábku, takže toto ho dosť naštvalo. Zastrašoval ho a na prekvapenie mnohých sa Kováč zastrašiť nedal. V čase, keď SIS uniesla jeho syna a vzápätí bol zavraždený svedok únosu Remiáš, bolo na to treba odvahu. Určite o ňom môžeme povedať, že sa zaslúžil o budovanie štátu. Lebo ten sa buduje práve na statočnosti jednotlivcov a je jedno, či majú funkciu alebo nie.

 

 

Timo

Foto: red.