DEŇ MATIEK

„Matka vydrží viac ako človek,“ povedal mi lekár, keď som rodila jedno zo svojich detí. A nielen pri pôrode, dodávam ja. Matka vydrží trápenie so svojimi deťmi nielen do svojej, ale až do ich staroby. Nie vždy sa deti matkám odvďačia a väčšina matiek na tom ani netrvá, ani to neočakáva. Láska nepotrebuje revanš. Revanš je napríklad aj to, keď ranený, umierajúci vojak na bojisku alebo človek v bolestiach v nemocnici volá svoju mamu.

Ja sa svojej mame, ktorá je už po smrti, revanšujem každodennou spomienkou na ňu. Vynárajú sa mi spomienky z detstva, aká bola moja mama láskavá, ako ma vedela rozveseliť, keď som bola smutná, alebo pochváliť aj vtedy, keď nebolo za čo.

Spomínam si na príhodu, keď som ako šesťročná hrala divadlo. Ochotníci v našom mestečku nacvičili hru Dožinky, ktorú napísal jeden z ochotníkov. Na javisko postavili veľký „kotol“ zo škatúľ, v ktorom sa „akože“ malo variť víno. Mňa obsadili do úlohy škorice. Natreli ma hnedým krémom na topánky, dvaja herci ma hodili do toho „kotla“. Môj rovnako starý spolužiak a miestny trpaslík (asi päťdesiatročný pán) hrali klinčeky a aj tých hodili ku mne do kotla. Aby sa vytvorila ilúzia, že sa víno varí a parí sa z neho, pánovi trpaslíkovi prikázali fajčiť. Nohy som mala stŕpnuté, klinčeky mi na nich sedeli, keďže ma hodili ako prvú. Mali sme príkaz ani nemuknúť, bojovala som s dráždivým kašľom od dymu z trpaslíkovej cigarety. My v kotle sme nevideli, čo sa odohráva na javisku, ale cítili sme to poriadne. Herec, ktorý zrejme hral kuchára, nás miešal obrovskou varechou. Modriny som potom mala hlavne na rukách a klinčeky určite tiež, lebo sme si hlavy chránili rukami pred údermi. Predstavenie sa skončilo, čo sme vyrozumeli z potlesku. Na klaňačku nás z kotla nevybrali. Vysypali nás, až keď padla opona. Postavila som sa na vratké stŕpnuté nohy, doudieraná som zadržiavala plač. Prišla ma vyzdvihnúť mama a skôr, ako som sa jej stihla posťažovať, povedala: „Bola si výborná.“ Bol to pre mňa – a stále je – malý príbeh s veľkým koncom, v ktorom hlavnú úlohu hodnú Oscara zahrala moja mama.

Moja mama „tam hore“ iste vie, že si na ňu spomínam, aj keď tieto noviny pravdepodobne nečíta a chápe to ako moje malé ďakujem.                            

 

Oľga Feldeková