Hudba je mostom medzi nebom a zemou
Sám to pozná – problémy so zrakom, oči, ktoré slabnú a vyžadujú čoraz viac starostlivosti odborníkov. Boj o zrak zvádza celý svoj život. Nevidiace či slabozraké deti, ktoré sú doživotne odsúdené na obklopenie tmou, sú na svetlo duše azda najviac odkázané. Ich mentálne senzory vnímajú hudbu ako životodarný vitamín duše. To platí, samozrejme, aj o deťoch s ďalšou plejádou fyzických hendikepov.
Preto sa v Cikkerovom dome pod záštitou charitatívneho klubu Soroptimist International Bratislava konal jedinečný koncert s názvom Svetlo pre dušu. Nebol to vzdelávací výchovný koncert tradičného typu. Hĺbka a bohatstvo posolstiev, ktoré autori často pred stáročiami vložili do notového zápisu a ktoré stáročiami preverené sú nadčasovo nemenne aktuálne aj v súčasnosti, sú iste významnejšou zložkou kontaktu s mladým človekom než biografické dáta či historické poučovanie. A keďže významná časť diel hudobných velikánov vznikla ako reakcia na extrémne situácie v ich živote, verbálne pretlmočenie takýchto okolností môže ešte viac rozvibrovať otvorenie sa mladých poslucháčov pre hodnoty hudby. Z internátnej školy pre zrakovo postihnuté deti na Svrčej ulici, ktorá je jediná svojho druhu na Slovensku, prišlo do Cikkerovho múzea približne päťdesiat detí, aby si vypočuli nielen nádherné tóny klasikov, ale aj zaujímavý sprievodný Michalicov komentár. Lebo majster sa snažil vliať im optimizmus aj príkladmi z histórie. Napríklad, vo Viedni žila skvelá komponistka Maria Theresia von Paradis, ktorá bola od narodenia nevidiaca, ale napriek tomu skomponovala okolo 40 klavírnych skladieb a založila aj hudobnú školu pre dievčatá. Dodnes je preto vo Viedni po nej pomenovaná ulica. Na sivý zákal, ktorý v 18. storočí nedokázali operovať, trpeli aj G. F. Händel či J. S. Bach. Istý šarlatán im obom svojou drastickou liečbou (vpichom zlatej ihlice do šošovky), ktorá bola v tom čase módna, a preto jej uverili, zrak pohoršil natoľko, že na staré kolená obaja oslepli, ba dokonca Bachovi to spôsobilo predčasnú smrť. Mládež si vypočula veselú skladbu Mikuláša Schneidera Trnavského, ale aj diela Antonia Vivaldiho, Nikolaja Rimského Korsakova a na záver Ilju Zeljenku. Majstra Michalicu sprevádzala na klavíri Viera Bartošová. Po pútavom koncerte ich dámy z charitatívneho klubu pohostili doma upečenými koláčikmi. Prvý zo šnúry koncertov Petra Michalicu pre poslucháčov so špeciálnym hendikepom zožal úspech a potvrdil predpokladané – že hudba má naozaj silu, ktorá dokáže nielen spôsobiť radosť, ale aj zaujať a vniesť svetlo tam, kde sa stráca alebo je už celkom tma.
