Braňo Hronec o  Živote na klávesoch: Veď sa o nás trhali najkrajšie baby na svete

Legenda slovenskej populárnej hudby Braňo Hronec vystúpil nedávno na jubilejnom X. zlatom koncerte v priestoroch bratislavského NTC. O niekoľko dní nato mu vyšla autobiografická knižka s názvom Braňo Hronec – Život na klávesoch, ktorú napísal vedno s publicistkou Barborou Lauckou. Požiadali sme ho preto o rozhovor.

 

Čo vás motivovalo k rozhodnutiu napísať knižku?

Dlho ma prehovárali, aby som napísal knihu spomienok. Bránil som sa, pretože som si nebol celkom istý: bude to niekoho zaujímať, je to naozaj dôležité? Autobiografie už píše kdekto bez kúska sebareflexie či studu. Keď som však zistil, koľko literatúry vychádza 

o histórii slovenskej populárnej hudby a ako sú niektoré informácie oklieštené, nepresné, ba dokonca zavádzajúce, rozhodol som sa, že musím aj ja svojím dielom prispieť do kapitoly slovenskej literárnej hudobnej histórie. Bol by som nepokojný, keby som nesplatil dlh voči hudbe, rodine, mojim priateľom, voči životu, ktorý sme žili a ktorý bol napriek všetkému, čo sa dnes o tejto dobe hovorí alebo píše, nádherný.

 

Vašim priaznivcom a všetkým, ktorí si vás pamätajú, sa zdá zvláštne, že vás v elektronických médiách, konkrétne v istej televíznej relácii, akoby zámerne zapierali. 

V televíznej relácii Legendy slovenskej populárnej hudby sa venuje pozornosť mnohým umelcom, ktorí prišli po nás. Nie je mi jasné, podľa akého kľúča naša kapela zostáva ukrytá pred verejnosťou? Veď ja a neskôr my sme figurovali na prvých miestach rebríčkov popularity v rôznych časopisoch, aj odborných, od konca päťdesiatych rokov až takmer po koniec rokov sedemdesiatych. Často sa ma na ulici pýtajú cudzí ľudia, prečo my nie sme „legendy“? keď sme nimi už za našej mladosti boli.

 

Boli ste plodným autorom. Ktorá vaša skladba vám najviac prirástla k srdcu?

Zložil som do dvestopäťdesiat skladieb a všetky mám rád, sú ako moje deti. Najviac mi k srdcu prirástla skladba Svetlo. Napísal som ju v roku 1971 pre Bratislavskú lýru, ktorá sa v tom roku konala v Redute. Pamätám sa, že sme ju s kapelou hrali pred prestávkou. Neskôr mi prezradila kamarátka, že sedela pri pánovi, ktorý sa po našom vystúpení pobral domov so slovami – čo som chcel vidieť, to už som videl, na viac nie som zvedavý. Asi sa táto skladba páčila aj iným ľuďom, hoci nebola určená bežným konzumentom populárnej hudby.

 

Z vašich spomienok v knižke vyplýva, že ste veľa cestovali po západnej Európe. Nikdy vám neprišlo na um emigrovať, zostať v zahraničí?

Dnešní mladí netušia, aká veľká túžba po cestovaní bola v každom z nás. Chceli sme ísť von, spoznať svet, veľmi sme chceli hrať dobrú hudbu a zároveň si zarobiť peniaze na kvalitnú aparatúru a hudobné nástroje. Všetko sa nám podarilo. A prečo som na Západe nikdy nezostal? Ja, syn evanjelického farára, ktorý bol u vtedajšej vrchnosti v nemilosti? Tak veľmi som predsa nemohol ublížiť svojej rodine: mame, otcovi ani bratom. Mne bolo doma fajn. Veď sa 

o nás trhali najkrajšie baby na svete.

 

Eva Nová

snímka: archív Braňa Hronca