Snažím sa dôjsť do cieľa za každú cenu

Ako ste začali s jazdením?
Od detstva všeobecne športujem. Keď som mal nejakých šesť rokov, začal som závodne behať, v zime aj na lyžiach. Potom som sa dostal k bicyklu, k cyklotrialu, neskôr k BMX. Asi v štrnástich rokoch ma otec priviedol k motorkám. V podstate odvtedy na nich jazdím - od juniorov.

Začal som motocrossom. Ten som jazdil veľa rokov - pretekal som v československých federálnych súťažiach. Potom som sa dostal k enduru, do Európy, na majstrov­stvá sveta, rôzne 6-dňové závody. Dakar je vrcholom tohto offroadoveho závodenia. Myslím, že to je prirodzený vývin športovca, že sa chce dostať na vrchol a mne sa to podarilo. Zatiaľ, bohužiaľ, nie s nejakými výsledkami - mám veľké nešťastie na motorky, na motory. Vždy sa tam niečo stane, nejaká technická porucha ma zradí.

Pristavil by som sa pri pojme enduro - po anglicky endurance znamená vytrvalosť...
Áno, enduro je pretek celodenný, niekoľkodňový. Je to vlastne etapový pretek, niečo podobné ako rallye na autách. Aj Dakar je podobný princíp ako enduro. Tiež sa tam chodia “časovky”, presúvate sa medzi meranými úsekmi, tie idete na nejakú rýchlosť. Dakar je o tom, že meraný úsek je iba jeden za deň a má okolo 500 kilometrov. Takže v tomto je Dakar úplne špecifický oproti iným pretekom. Denne spravíte na motorke aj 800 kilometrov. Predstavte si ísť 800 km na motorke po ceste - je to dosť. V teréne je to ešte ďaleko väčšia záťaž.

Zrejme ale nejde len o záťaž fyzickú?
Určite nie. Dakar je náročný hlavne na psychiku, na orientáciu a pozornosť. Počas jazdy sa musím úplne sústrediť, čítať notes a rozmýšľať, že čo je za zákrutou. Papierový notes je to, podľa čoho ideme. Tam máme zaznačené v určitých kilometroch stupne, ktorými musíme prejsť, a na to máme kvôli kontrole navigáciu. Na toto je veľmi ťažké sa nejako pripravovať.

Keď hovoríte o príprave - ako vyzerá tá vaša?
Najmä je to športovanie. Treba jazdiť na motorke, občas sa pozrieť do nejakých podkladov, oživiť si to. A inak normálne veľká, silná fyzická príprava - ako v každom vrcholovom športe.

Aká je vaša osobná história s Dakarom?
Jazdil som ho zatiaľ päťkrát, z toho som len dva razy dorazil do cieľa. Vždy bol problém v motorke. Na prvom Dakare (2007) mi odišla elektrika - hlavný kábel v siedmej etape. V 2008 mi to zrušila Al-Káida (pozn. red. - preteky boli krátko pred otvorením odvolané pre teroris­tickú hrozbu).V roku 2009, to bol prvý juhoamerický, sa mi zadrel motor, ale došiel som do cieľa. Vlastne ma tam priviez­li na “prasačáku”, na aute. Vypadol som totiž asi 200 km pred cieľom a zlomil si kľúčnu kosť. V Erzete ma teda naložili domorodci na kamión, taký, čo dobytok v tom vozia a doviezli do cieľa. Tam mi vymenili motor a dovolili mi na druhý deň ráno štartovať. Išiel som ďalej s deväťhodinovou penalizáciou, došiel som do cieľa a skončil na 43.mieste.

So zlomenou kľúčnou kosťou?
Sme zvyknutí na úrazy a všelijaké vykĺbené ramená, ktoré si väčšinou riešime sami. Keď to nie je utrhnuté, tak si to „nahodíme“ a ideme ďalej. Toto bola rozdrvená kľúčna kosť. Snažil som sa ale dôjsť do cieľa za každú cenu. Trošku to bolelo, ale človek si zvykne na všetko. Ďalší rok sa mi utrhla reťaz o kameň, poškodil som si motor a vytiekol olej. A minulý rok na Yamahe sa opäť niečo pokazilo. To bolo asi 200 km za úsekom, kde som si vtedy zlomil tú kosť. Jednoducho sa mi zadrel motor a vytiekol z toho olej a všetko.

Aké sú vaše plány na najbližšiu sezónu?
Ísť na Dakar a konečne sa dostať do cieľa normálnym spôsobom. Takisto by som chcel absolvovať niektoré domáce preteky. Inak, najbližšie 17.3. budem asi tu, v RETRE, na autogramiáde.

Branislav Welter
foto: archív Ivana Jakeša