Craig Ramsay: Od každého chcem tvrdú, ale férovú hru

Tréner slovenskej hokejovej reprezentácie Craig Ramsay sa ziskom bronzovej olympijskej medaily z Pekingu navždy zapísal do našich učebníc dejepisu. Hoci nedávno oslávil 71 rokov, na dôchodok ho to príliš neťahá. S hokejovou reprezentáciou spod Tatier chce zbierať ďalšie úspechy a popritom pomáhať mladým talentom v rozvoji.

 

Aké spomienky sa vám vynoria, keď sa obzriete za olympiádou v Pekingu?

Predovšetkým sú to všetky tie nádherné pocity. Skutočná radosť z hry našich chlapcov, ktorí chápali všetko, čo sme od nich s trénermi požadovali. Hrali tvrdo, rýchlo a férovo. Tak sa hrá moderný hokej. Samozrejme, ďalšou kapitolou boli skvelí ľudia a ich čistá radosť po našom návrate.

 

Je niečo, čo by ste s odstupom času urobili inak? 

Ani nie. Mám presnú predstavu o tom, čo chcem vidieť na ľade od svojich zverencov a, samozrejme, aj od trénerského tímu na striedačke. Mohol by som analyzovať, či sa dalo mužstvo poskladať inak, ale nerobím to. Už keď raz o niečom rozhodnete, nedá sa to zmeniť.

 

Na Slovensku máme takú špecialitu. Keď sa niečo podarí, veľmi sa síce potešíme, ale zabudneme na tom stavať. Ako vidíte bronz z olympiády 

v tomto kontexte?

Mali by sme k tomu pristúpiť ako k samotnému turnaju v Pekingu. Prvé dva zápasy sa nám nepodarili a každý vravel, že hráme zle. My sme však nehrali zle. Hrali sme dobre, no robili sme individuálne chyby a chýbala nám tímovosť. Zomkli sme sa a všetko sme napravili. Bola to náročná robota, spojiť sa pre niečo, ale výsledok stál za to. Mnohým by to mohlo poslúžiť ako pozitívny príklad.

 

Smerujete tak trocha k situácii okolo kongresu SZĽH a voľbe prezidenta tejto inštitúcie?

Áno, zrazu sa tu hovorí o výmene Mira Šatana a to v období, keď sa začínajú dostavovať úspechy. Okolo reprezentácie panuje dobrá nálada, pozitívna energia a medzi fanúšikmi cítiť po dlhšom čase vzrušenie. Toto sa podarilo dosiahnuť tvrdou a systematickou prácou ľudí okolo Mira. Prečo by ste v takejto konštelácii chceli niečo meniť? Je to veľmi zvláštne...Viete, keď som prišiel do funkcie, povedal som Mirovi, že mu chcem pomôcť a chcem pomôcť aj zväzu. Ak s tým niekto nebude spokojný, pôjdem domov.

 

Máte za sebou úžasnú kariéru ako hráč a aj ako tréner. Čo si odnesiete zo svojho pôsobenia na Slovensku, keď sa raz vaše pôsobenie v slovenských farbách skončí?

Odnesiem si pocit, že som robil s dobrými ľuďmi. Predovšetkým hokejisti sú skvelí, ochotne vždy počúvajú a snažia sa pracovať, hoci nie vždy je to jednoduché. Platí to aj pri ostatných. Každý sa správa ku mne aj k mojej manželke veľmi pekne. Vždy keď sem idem, cítim, že tu je môj ďalší domov. Trochu ma však mrzí, že s vaším jazykom nie sme veľkí kamaráti napriek tomu, že som sa ho asi rok intenzívne učil.

 

Naposledy, keď sme sa zhovárali, tak ste mi spomínali, že Bratislava a konkrétne Ružinov na vás urobili dobrý dojem a páči sa vám život v týchto končinách. Stále to platí?

Určite áno. Bratislava sa mi veľmi páči. Dýcha z nej história. Všetky tie budovy, hrady, ktoré sú v okolí... Toto mesto má tiež kontakt s prírodou. Nedávno som bol na Kamzíku a celkovo, keď mám čas, zájdem si do lesa. Obľubujem však aj prechádzky okolo Štrkovca či Kuchajdy.

 

Tých prechádzok okolo Štrkovca teraz asi bude pomenej, keďže sa nezadržateľne blížia MS v hokeji. Čo by ste chceli dosiahnuť, aby ste mali dobrý pocit?

Nikdy nehráme v rovnakom zložení. Je to jedna z vecí, ktorá sa nám podarila – dostať do tímu veľa hokejistov a dať im šancu v správnom momente. V národnom drese si zahrajú veľmi mladí, máme viacero hráčov v ideálnom veku a tiež skúsených borcov. Od všetkých čakám, aby produkovali najlepší hokej, aký vedia. Môžeme prehrať, ale iba ak ukážeme, čo v nás je.

 

Hokej, ale aj život sám sú vo svojej podstate veľmi podobné. Väčšinou vám vrátia to, čo do nich vložíte. Máte nejaký recept na úspech?

Mojím cieľom je urobiť z hráčov lepších ľudí. Keď tu raz skončím, chcem, aby každý z nich mal pocit, že som mu niečo odovzdal. Na zväze aj v reprezentácii veľa ľudí veľmi tvrdo pracuje, aby všetko šlo, ako má. Hokejisti musia ukázať to isté na ľade a musia pochopiť, že to nie je o individualitách, ale o spoluhráčoch, ktorí korčuľujú na tom istom ľade. Byť súčasťou tímu je vždy viac ako akýkoľvek individuálny úspech.

 

Niet pochýb o tom, že vaša životná cesta je úspešná. Je niečo, čo ste museli počas nej odsúvať a chceli by ste sa tomu venovať po skončení kariéry?

Ja som vcelku jednoduchý chlapík. Rád trávim čas s rodinou, s priateľmi a tiež mi k srdcu prirástol golf. Aj som si hovoril, že by som ešte chcel niečo precestovať, ale v poslednom čase príliš neobľubujem letiská, čakanie a státie v radoch. Naopak, páči sa mi cesta vlakom. Zopárkrát sme ním zašli s manželkou do Prahy, boli sme aj v Budapešti. Vždy to však boli skôr kratšie výlety. Keď raz budem mať viac času, rozhodne by som chcel lepšie spoznať Slovensko.

 

Autor: Filip Timár

Foto: zdroj SZĽH – Andrej Galica