Speváčka Marcela Laiferová: Chcela by som za sebou zanechať aj literárnu stopu
Vo svojom krásnom novom byte na Patrónke má ticho a pokoj na prácu. Plánuje napísať niečo zo svojho života a zo života svojich priateliek. – Boli sme šťastná generácia, deti kvetov, revolučná, odviazaná. Rada by som o tom napísala, hoci ešte stále si nie som stopercentne istá. Má k tomu čo povedať aj môj vydavateľ, na ktorého názor sa spolieham. Doteraz mali aj vďaka tomu moje knižky úspech, predali sa a vyvolali ohlas.
Aký máte vzťah k Ružinovu?
Do Ružinova som chodila za mamou, kde bývala dobrých dvadsať rokov. Moja švagriná tu stále žije. Mama mi vyčítala, že prečo sa do tejto štvrte nepresťahujem. Ja som však bývala v absolútnom centre Bratislavy, odkiaľ som mala všade blízko. Ale chodievam sem do istej senzačnej kaviarne. Veľmi fajn sú aj akcie, ktoré usporadúva okrem OC RETRO aj Cultus Ružinov. V tejto štvrti je jednoducho pohoda a dobré miesto pre život.
O čom konkrétne je vaša posledná knižka Kľúč ku šťastiu?
O šťastí sa síce veľa rozpráva a píše, no moja kniha je iná v tom, že hovorí o rôznych životných situáciách. Napríklad opustil vás partner, neznášate sa v práci, rodičia zasahujú do vášho vzťahu, deti vás využívajú a podobné témy. Ja radím, ako nato. Mnoho ľudí mi píše, že knižku majú na nočnom stolíku a keď nemôžu zaspať, siahnu po nej. To ma veľmi teší, lebo by som za sebou chcela nechať nielen pesničkovú, ale aj literárnu stopu.
Prečo chýba fenomén šťastia?
Lebo ľudia sa nevedia tešiť z maličkostí. Nedokážu si vážiť jednoduché veci vo všeobecnosti. Prídu za mnou a sťažujú sa, že nie sú šťastní a prosia ma, aby som im urobila horoskop. To je niečo také hrozné, až ma to zabolí. Všetko je v človeku a vždy treba začať od seba. Ľudia si samých seba nevšímajú. Nevšímajú si ani signály vlastného tela, kým nie je veľmi zle. Aby sme sa mali lepšie, všetko začína u jednotlivca. Spoločnosť je dnes veľmi merkantilná, všetci sa vzájomne podceňujú, starí mladých, mladí starých a pokiaľ toto neprestane, bude s nami veľmi zle. Stačí byť príkladom: vstúpim do výťahu a všetkých pozdravím. Najprv sa všetci pozrú, či mi nešibe, ale napokon odzdravia.
Ak človek stretne iného slušného človeka, pozitívne ho to ovplyvní a tiež sa bude viac snažiť byť zdvorilý k druhým ľuďom.
Stalo sa vám niečo podobné aj za volantom?
Naposledy, keď som bola s autom v Petržalke, urobila som chybu pri šoférovaní a rozhorčila som šoféra autobusu. Začal na mňa hromžiť, no ja som sa usmiala a ospravedlnila sa. A tak sa mu rozjasnila tvár, prestal byť naštvaný a celkom príjemne sme sa nakoniec pozhovárali. Ako človek s človekom. Veľa sa u nás hovorí o láske, ale to nie je len milenecký vzťah. Láska je to, čo vysielame do okolitého sveta – to je záujem o druhých ľudí, slušnosť, empatia, pozornosť, aby sme zbytočne nikoho neurážali, lebo vlastne sa nič nedeje. Tolerancia medzi ľuďmi veľmi chýba.
Vaša prvá knižka je o vašom živote – aký vlastne bol?
Ja som s ním spokojná. Bol aj úspešný, aj šťastný, ale nie vždy a stále. Ono sa to ani nedá byť celoživotne na výslní. Mala som veľmi ťažké obdobia, cez ktoré som sa prehrýzla. Občas človek musí aj zatnúť zuby a nájsť poučenie. Poučia nás najmä negatívne veci, ktoré nás posunú dopredu. Vtedy sa meníme, múdrieme. Nemám rada jedincov, ktorí dokonca hrdo hovoria: ja sa už nezmením, ja už iný nebudem. To je prejav staroby, neohybnosti a neochoty na sebe pracovať.
Knižka z Mojej kuchyne je z celkom iného súdka...
Rada varím, o varení premýšľam a rada, pravdaže, dobre papkám. Asi ako každý normálny človek. V knižke však sú aj rady o zdraví, ako sa správne stravovať, čomu sa vyhýbať, ale celkom stručne, lebo ľudia nemajú radi dlhé tirády.
Eva Nová,
snímky: Dorota Budziňáková,
Desana Dudášová