JESEŇ

„Priskočila jeseň“, ako hovorievala moja mama. A skutočne. Jeseň zrazu priskočila po krásnom veselom lete a nastali smutné jesenné dni. Lúčia sa lastovičky, stromy sa zbavujú lístia a deti idú do školy. Podľa štatistík sú najsmutnejšie deti. Vraj sa až 60 percent detí do školy neteší. Tých zvyšných 

40 percent sú pravdepodobne prváci. Tešia sa, lebo nevedia, čo ich čaká. Pred začiatkom školského roka sa v televízii pýtala redaktorka prvákov, či sa do školy tešia. „Na čo sa tešíš?“ opýtala sa chlapčeka. „Na kamarátov, na prestávky a na prázdniny.“ Iný chlapec povedal: „Môj brat hovorí, že škola je horor. Na to sa najviac teším, lebo horory mám rád. Pozerám sa na ne v televízii.“

Na svoj nástup do prvej triedy sa nepamätám, ale mám v živej pamäti začiatok školy u svojich detí. Uvedomila som si, že vstupom do školy ich už do samej smrti čakajú povinnosti, práca a trápenia. A nielen ich. Aj mne nastanú ťažké chvíle. Ráno ich vyháňať z postele, chystať desiatu, kontrolovať tašky, pomáhať s úlohami, chodiť na rodičká a niekedy si vypočuť aj sťažnosti učiteľov. Pamätám sa, ako raz na rodičku nášho pubertálneho syna porozprával pán učiteľ, (vtedy súdruh) o akejsi lotrovine. „Nebudem menovať, o ktorého žiaka ide. Budem diskrétny z ohľaduplnosti k jeho matke, ktorá je prítomná. A prosím pani Feldekovú, aby po rodičovskom združení ostala v triede.“

Nuž, nemajú to ľahké iba žiaci, ale aj rodičia a v neposlednom rade aj učitelia. Predpokladám, že je ich viac ako 60 percent, ktorí sa do školy netešia. Moja mama bola učiteľka, tak viem svoje, aj keď sa od tých čias veľa zmenilo. Vtedy sa žiaci a rodičia báli učiteľov. Veď boli po pánu farárovi a doktorovi najváženejší ľudia v mestečku. Dnes sa mnohí učitelia boja žiakov a ich rodičov. Deti neslobodno biť, ako sa smelo za učiteľovania mojej mamy. Dnešné tresty bez bitky sú možno horšie, ale o tom potom. Moja mama mala na bitku žiakov svoj systém. Trstenicou po zadku bila len tie deti, o ktorých vedela, že si dali do nohavíc písanku alebo knihu. Tvárila sa, že to nevidí a mala na to svoju teóriu. Hovorila, že malé dieťa si všetko pamätá až do smrti. „Nemôžem vedieť, či sa z jedného z nich nestane doktor a ja budem jeho pacientka.“

Ak som dnes o škole nepovedala nič pekné, tak to nie je preto, že by v nej nič pekné nebolo. Je jeseň, a preto tá skepsa. Ale určite aj na jeseni sa dá nájsť niečo pekné. Akurát prázdniny by mali trvať dlhšie a lastovičky by od nás nemali odlietať.