Marcový fejtón

Mám napísať marcový fejtón, nuž len tak pre zaujímavosť skúmam, kedy som naposledy použila slovo marec. Počítač to dnes zistí hneď. Otváram si svoje texty a  hľadám slovo marec. Marca nikde. Iba v jednej po­viedke sa objavil vo vete „marec – poberaj sa starec“, ale taký citát by nikoho nepotešil, radšej to rýchlo zatváram. Ozaj – prečo tak málo píšem o mesiaci, v ktorom sa začína jar? Asi preto, že som z Oravy a jar prichádzala na Oravu vždy oneskorene. Neraz sa stávalo, že aj Medzinárodný deň žien sa na Orave oslavoval tak, že manžel, namiesto aby priniesol manželke kyticu, jej postavil na dvore snehuliaka.

Keď som bola ešte dieťa, poučoval ma môj ujo: „Na dolniakoch je preto skôr jar, lebo tam rastie hrozno. V hrozne je víno, a to víno všetko okolo seba rozohrieva.“
„A prečo aj u nás nerastie hroz­no?“ vypytovala som sa ho.
„A načo?” povedal ujo. „Ani ty nepiješ, ani ja nepijem – načo by nám bolo?“

Predsa však, hoci oneskorene, jar vždy zamierila aj na Oravu. To, že sa blíži, mi ujo zvykol oznamovať každý rok sprisahaneckým tónom:
„Olina, je čas. Budú snežienky.“

Vybrali sme sa do kopcov, brodili sme sa v snehu a na miestach, kde presvitali fľaky blata, sme pátrali po snežienkach.
„Vlani tu boli,“ povedal ujo.
„Ani vlani sme ich nenašli,“ odporovala som.
„Máš pravdu,“ súhlasil ujo. „Ale tohto roku ich nájdeme, keď sa vrúcne pomodlíme.“

Kľakli sme si do snehu u­prostred blata, pomodlili sme sa Otčenáš a hľadali sme ďalej. Nič. „Skúsme Zdravas!“ povedal ujo. Na Zdravas sme si zase našli fľak snehu. A zase nič. Sne­žie­nok jednoducho nebolo. Každý rok sme sa vracali domov len
s topánkami ťažkými od blata.

No raz sa prihodilo, že ujo povedal: „Pomodlime sa ešte raz!“
Kľakli sme si vtedy priamo do blata a ujo sa modlil tak vrúcne, ako ešte nikdy.
A stal sa zázrak. Keď sme sa zdvihli, zazreli sme od stanice prichádzať môjho otca. Práve pricestoval z Bratislavy. V jednej ruke niesol kufor a v druhej mal kytičku snežienok.

Ružinovským čitateľom šťastný prvý jarný deň želá

Oľga Feldeková