Zo života v starom Ružinove - Rosenheime

Akoby švihaním čarovného prútika sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia pôvodná mestská časť Ružinov, známa svojimi prízemnými, najviac jednoposchodovými domami a nekonečnými štrkovými jamami, rapídne menila. Poskytla priestor pre výstavbu mestského sídliska, dvojprúdových ciest, spoľahlivej mestskej hromadnej dopravy a ďaleko prekročila svoje pôvodné hranice. Vyrástla v štvrť Bratislavy mimoriadne obľúbenú, modernú, obklopenú zeleňou.

Aj keď mladej generácii, zvyknutej na podobu súčasnej lokality a do istej miery aj na anonymitu jej obyvateľov už moje spomienky na pôvodný vzhľad tejto štvrte a na život v nej veľa nepovedia, staršia generácia sa iste rada v nostalgic­kých spomienkach vráti do už neexis­tujúceho Ružinova, kde každý v tom dobrom slova zmysle poznal každého.

Ružinovské pôvodné, v pôdoryse približne štvorcové územie, ohraničovali ulice Miletičova, Trnavská, terajšia Bajkalská a Prie-vozská. Po 1. svetovej vojne – v dvad­siatych a tridsiatych rokoch minulého storočia – tu na pôde bývalých záhrad a lúk vyrastali prízemné či jednoposchodové rodinné domy, obkolesené predzáhradkami spravidla skrášlenými cez ploty prevísajúcimi popínavými ružami a asi jedenárovými úžitkovými záhradkami vzadu.

Usídľovali sa tu väčšinou prisťa­hovalci – boli to drobní remeselníci, živnostníci, mestskí a štátni zamestnanci rôznych národností – Nemci, Česi, Slováci a Maďari. Časť rodinných domov postavilo mesto a tunajšia anglická firma Danubius – fabrika na výrobu hodvábnych nití – pre svojich zamestnancov. Väčšina však patrila bankám. Tie budúcim majiteľom poskytova­li úver, ktorý splácali formou mesač­ných splátok.

Tak napríklad začiatkom tridsiatych rokov na Zelinárskej ulici a sčasti aj na Salvovej, pod vedením staviteľa Mičeka, vyrástlo desať jednoposchodových nájomných domov s dvomi, tromi jeden a dvojizbovými bytmi (dnes sa z nich zachovali dva. Sú po rozsiah­lej rekonštrukcii, ich majiteľmi boli Ing. Dudáš a V. Jorde). Pôvodnú podobu si zachovali prízemné domčeky na Klincovej, Líščích nivách či v okolí Prešovskej. Už len nostalgicky spomínam na Ružovú dolinu, Priekopy, Masárovu (Tvrdého), Pantočekovu (Stodolovu), Bajzovu, Ondavskú, Palkovičovu... Pri výstavbe Ružinova sa nezabúdalo ani na zeleň. Zachovali sa 80-ročné agáty japonské (Sophora japonica) na Zelinárskej, torzo z ale­je na Záhradníckej ulici. Ale aj revitalizované parky medzi Záhradníckou a Palkovičovou uli­cou a malá „okyptená” časť z pô­vodného parku na Mraziarenskej ulici pri terajšej výškovej budove Gloria.
 
Deťom slúžilo na Prešovskej ulici oplotené ihrisko, volali sme ho „Zelienka” - vybavené hojdačkami, šmykľavkou, pieskoviskom medzi štyrmi vysokými topoľmi, bazénom asi 6 x 8m a najmä stálym dozorom. Pani dozorkyňa v bielom plášti prísne dohliadala na bezpečnosť hrajúcich sa detí. O čistotu a poriadok na ňom sa zasa staral huncútsky Kodaj báči. Z pieskoviska denne vyhrabával opadané topoľové lístie, zametal chodníky, kosil trávnik, denne napúšťal do bazéna čistú vodu, kropil okolitú zeleň i pieskovisko, aby sa z neho neprášilo. So svojou šesťčlennou rodinou býval priamo na ihrisku v malom prízemnom baráčiku, určenom viac-menej na náradie. My, deti, rozšantené a pohyblivé, sme sa tam už od rána hojdali, hĺbili rozličné tunely, či stavali výmyselnícke hrady z piesku. Fantázia mala zelenú. V podvečer nás prísny Kodaj báči vždy vyprevádzal so slovami: - Deti, veď aj zajtra je deň, - pričom za nami starostlivo zavieral železnú bránu. Ako sme len jeho deťom závideli, že ten náš svet zábavy majú ony stále doma...

(pokračovanie v ďalšom čísle)

Magda Puhalová
snímky: archív autora