ZIMA VČERA A DNES

 

Keď v júli lákam manžela, aby sme strávili letnú dovolenku na Orave, hovorí mi: „Tam chceš stráviť leto? Teraz sa na Orave začína topiť sneh a v auguste zase napadne.“

Samozrejme, preháňa. Nerád dovolenkuje a tvrdil by to, aj keby som ho lákala do Afriky. Tohto roku je zima, aká má byť. Na Orave je meter snehu a ortuť na teplomeroch hlboko pod nulou. Aj leto bude na Orave krásne. Kdeže sneh? Ortuť vysoko nad nulou.

Aj keď je tohto roku zima príkladná, so zimami mojich starých rodičov sa aj tak nedá porovnať. Pamätníci rozprávali o strašlivých mrazoch a aby svoje rozprávanie priklincovali, pridávali príhody, ktoré sa pravdepodobne nikdy nestali. Môj starý tato rozprával, že raz prišla do Oravíc skupina lyžiarov z dolniakov. Lyžovalo sa im parádne, až z toho mrazu dostali nádchu. Udrel vraj taký mráz, že im odmrzli nosy, a keď si ich utreli, ostali im v šnuptichloch (vreckovkách). Povytriasali ich do snehu, a keď na druhý deň prišli drevorubači, uvideli na bielom snehu plno porozhadzovaných červených nosov.

Raz mi rozprával jeden pán, dnes sa už ohrieva alebo mrzne v nebi, akú zimu prežil na Orave. Bol školským inšpektorom, prišiel z juhu a cez zimu robil po školách inšpekcie. „Takú zimu som na Orave zažil, že do smrti na ňu nezabudnem. Ubytovaný som bol u istého gazdu v dreveničke. Na konci záhrady bola latrína. Kým som sa k nej v snehu prebrodil, pomaly som aj zabudol, čo som tam chcel robiť. Vždy som si na latrínu niesol palicu. Vykonanú potrebu som si musel tou palicou odraziť. Všetko v momente zamrzlo, čo sa dostalo z tela von.“

Nesmútim za latrínami ani za tými strašlivými mrazmi, ale som spokojná, že je po rokoch zima konečne taká, aká má byť. Pravdaže, moderná doba nás o istú romantiku pripravila. Pamätám sa z detstva, ako moja mama stála pri obloku a nadšene volala: „Pozrite, ako kydá!“ O chvíľu sa nám sneh už tlačil pomaly do okien. V peci praskal oheň, psa nebolo hodno von vypustiť. Nádhera. V každom dvore vyrástol snehuliak, ale bolo treba počkať, kým sa troška oteplí. Z „prašáku“ snehuliaka neugúľate.

Keď dnes sneh pocukruje cesty, hovoríme o kalamite. Voľakedy bezdomovci nemrzli na uliciach. Ak sa aj taký, bez strechy nad hlavou, vyskytol, vždy sa našiel gazda, ktorý ho prichýlil. Zem sa otepľuje, volá sa to globálne otepľovanie, a gazdov, ktorí by nešťastníka prichýlili, je čoraz menej. Tomu zas ja hovorím globálne ochladzovanie. Vždy bolo dajako. Raz horšie, raz lepšie a naopak. Tešme sa z toho, čo práve je.

 

Oľga Feldeková