Vízie spojenej Bratislavy

Ako prisunúť Petržalku bližšie k Starému Mestu, k rieke, k prírode? Asi tieto otázky stáli pri zrode urbanistickej štúdie, ktorá navrhuje schovať dopravnú tepnu pretínajúcu Petržalku a vybudovať park s ďalšími stavbami na nej.

 

Ateliér Architekti Šebo Lichý prišiel nedávno s ideou, ktorá by skryla väčšiu časť rušnej Einsteinovej ulice, spájajúcej Prístavný most a Most Lafranconi pod zem. Einsteinova ulica spolu s trasou bratislavského obchvatu, ktorý sa tiahne paralelne s ňou medzi vnútornými pruhmi jednotlivých smerov, vytvorili umelú bariéru medzi najväčším sídliskom na Slovensku a Dunajom, ku ktorému sa aspoň Staré Mesto snaží v poslednom čase priblížiť.

 

Situáciu trocha zlepšila pešia lávka pre chodcov, ktorou sa obyvatelia Petržalky vedia presunúť aspoň do Auparku a prípadne do Sadu Janka Kráľa. Podľa návrhu rozpracovaného v štúdii by sa takouto lávkou stala takmer celá dĺžka Einsteinovej a navyše by namiesto hluku z áut mali chodci možnosť vychutnať si prechádzku v parku.

 

Návrh Nová Einsteinova ráta so zastrešením štvorprúdovej Einsteinovej a rovnako širokého obchvatu, pričom na takomto prehradení by vyrástlo niekoľko nových budov s parkom medzi nimi. Vytvorili by sa tak nové byty, kancelárske priestory, ale aj oddychová zóna, ktorá by prirodzene prechádzala do Sadu Janka Kráľa.

 

Projekt ráta aj s podzemnými parkovacími miestami či námestím. V konečnom dôsledku by tak mal sceliť celý priestor, spojiť ho s mestom. Urbanistická štúdia slúži predovšetkým na rozprúdenie diskusie o možnostiach technického riešenia či o charaktere takejto urbanizácie.

Pozitívne ohlasy už prišli od primátora Milana Ftáčnika či hlavnej architektky Ingrid Konrad.

 

Podobná iniciatíva sa objavila už dávnejšie v súvislosti so Staromestskou ulicou, ktorá po vybudovaní Mosta SNP pôsobí ako jazva na srdci Bratislavy. Odvážny projekt obnovy bratislavského podhradia pred rokom a pol predstavili terajší viceprimátor Ján Budaj 

a kunsthistorik Jozef Lenhart. Pri podhradí by pritom nemalo ísť len o nejasnú víziu do budúcnosti – po realizácii už rozpracovaných zámerov Zuckermandla a Vydrice by totiž už nikdy nebolo možné bratislavské centrum sceliť.

 

Spomínané zámery pritom prestrešenie Staromestskej neneguje, ale dáva im zmysluplný rozmer, bez ktorého by sa Bratislava navždy obrala o možnosť prihlásiť sa k svojmu historickému odkazu. Ján Budaj to vníma ako posledný moment, keď je možné rehabilitovať slovenskú prítomnosť v Bratislave.

 

Koncept obnovy podhradia je azda najvýraznejší myšlienkou zahĺbiť vyústenie Nového mosta pod zem, čo by vytvorilo možnosť prepojiť mesto s podhradím – vizualizácia počíta s námestím medzi Dómom sv. Martina a Židovskou ulicou. Pod námestím by bol kruhový objazd, ktorý by riešil distribúciu dopravy namiesto mohutných zjazdov z mosta, ktoré dnes tak kontrastujú s historickou zástavbou.

 

„Ak neprepojíme podhradie so zvyškom Starého Mesta, nedá sa očakávať, že to miesto ožije. Vznikla by len ďalšia nocľaháreň bez pridanej hodnoty pre jej obyvateľov, bez života, aký všetci vyhľadávame v Starom Meste. V tých niekoľkých uličkách, ktoré prejdete za 17 minút.“

Jozef Lenhart v projekte obnovy podhradia tiež vidí napravenie chýb predošlých generácií. „Bratislava mala šťastie vo vojnách. Prežila Napoleona aj svetové vojny. Nemala však šťastie na svojich ľudí.“

 

Projekt obnovy podhradia má pred sebou ťažkú cestu, ktorá však bude musieť byť rýchla, aby nebola zbytočná. (bw)