Slovenka medzi nami

Má svoje roky, ale je šarmantná. Má mladistvý outfit v sviežich farbách, je do voza i do koča, otočia sa za ňou mladší aj starší. 

 

No, dáma. A my Ružinovčania sme radi, že žije medzi nami. Je našou susedkou a vychádzame spolu dobre. Stále neviete, o kom píšem? Predsa o časopise Slovenka! Naša milá Slovenka má 65 rokov, ale tie  roky by jej nikto nehádal. Vždy kráčala s dobou a na svoj zovňajšok využívala najmodernejšiu techniku i technológie. Využili sme preto toto milé jubileum a položili sme pár otázok šéfredaktorke Mgr. Marii Mikovej.

 

Viem, že redakcia Slovensky sa viackrát sťahovala, ale teraz ste už dlhší čas „obyvateľkami“ Ružinova. Ako sa cíti  jubilantka v našej štvrti?

Objektívne musím konštatovať, že v Ružinove sa mi páči. Predtým sme vystriedali niekoľko bratislavských lokalít, od Kramárov po Štefánikovu ulicu, ale teraz sme takmer v parku, v tichej lokalite. Som veľmi spokojná.

 

A ako sa cítite ako jubilantka?

Najväčší rešpekt pociťujem k ľuďom, ktorí Slovenku začali robiť. Je neuveriteľne ťažké v dnešných časoch silnej konkurencie vydávať časopis. Je to pre mňa úžasné, že v čase iných kritérií máme svoj kredit. Všetko sa komercializuje, čo potláča iné hodnoty. V Slovenke som viac ako 10 rokov. Na 60. výročí sme boli spolu s mladou kolegyňou, ktorá tu už, žiaľ, nie je. Aj takéto udalosti nám ukazujú určitú pominuteľnosť a nútia viac k pokore. Preto chceme robiť ľuďom radosť aj v hektických časoch. Radosť z dobrého časopisu.

 

Stretávali ste sa so Slovenkou ako dieťa, resp. mladá slečna? Napadlo vám ako študentke žurnalistiky, že raz budete viesť tento výnimočný časopis?

Slovenka bola u nás doma vždy. Stretávala som sa s ňou už od malička, rástla som  s ňou. Veľmi rada som čítavala, takže som bola aj jej stálou čitateľkou. Ako študentka žurnalistiky som mala svoje sny, ale toto sa mi ani nesnívalo. Práca v novinách ma bavila, ale pochopila som to najmä vtedy, keď som pracovala ako hovorkyňa na ministerstve dopravy. Redakčná práca mi chýbala, a tak som to zmenila.

 

Za tie roky ste vyšli viac ako tritisíckrát. Ani sa neodvážim tipovať, koľko osobností a osudov ste priniesli na vašich stránkach. Máte nejaký svoj top príbeh alebo osobnosť, ktorú ste mali u vás v redakcii, resp. vás výnimočne zaujala?

Stretávame veľmi veľa ľudí a vypočujeme si veľa príbehov. Všetky sú osobité a ťažko vybrať tie naj. Asi pred 15 rokmi mi napríklad zavolal M. Žbirka, že bude rád, ak bude v Slovenke niečo s ním a o ňom. To isté sa  nám stalo v posledných dňoch života Miška Dočolomanského, keď v ružinovskej nemocnici dožíval svoj život. Nesmierne si to vážim, že chcel hovoriť iba so Slovenkou. Taktiež sme mali česť pracovať s bývalým prezidentom R. Schusterom a v súčasnosti s E. Krížikovou. Za každý príbeh som vďačná. 

 

Neuvažujete vydať knihu, kde by boli zaujímavosti publikované v Slovenke, ako svojho času urobila redaktorka E. Ťapajová so slovenskými hercami?

Aj by som bola rada, ale súčasná práca šéfredaktorky ma absolútne pohlcuje. Manažér v časopise musí robiť množstvo inej než redakčnej práce. Ak by som sa do takého diela pustila, nechcela by som to iba tak odbiť. Už iba z úcty k ľuďom a ich príbehom. Túto myšlienku však nezvrhujem. Možno raz....

 

Čo si želáte do budúcnosti?

Printové médiá to nemajú ľahké. Našťastie máme veľkú predplatiteľskú základňu, čo nás veľmi teší. Chceme aj v budúcnosti prinášať našim čitateľom pekný a obsahovo bohatý časopis. Želám si, aby tešila slovenské ženy bohatosťou námetov a my budeme rady, ak nám ony zostanú verné.

 

Pri Slovenke zostarlo zopár pokolení, ale ona je stále mladica. A tak jej k peknému jubileu, ako sa na dobrých susedov patrí, blahoželáme  a prajeme jej, aby sa udržala na piedestáli tým, čo ju držalo aj doteraz. Obetavou prácou a množstvom skvelých nápadov.J. Lehocký