Na vlastnej koži zažila „exotiku” Srí Lanky

Samotná myšlienka vydať sa na Srí Lanku vznikla jednoducho. „Džul”, ako ju mnohí volajú, pracovala v neziskovej organi­zácii AIESEC, kde pomáhala študentom dostať sa za hrani­ce. Rozhodla sa preto vyskúšať takúto cestu na vlastnej koži.

„Tak ako všetci v mojom okolí, aj ja som vnímala Srí Lanku ako exotiku. Reakciu - wau, zaujímavé však u mnohých vystriedala otázka - a nebojíš sa? Napriek prirodzenému strachu z neznámeho som ale nemala dôvod sa báť. Až na mieste som zistila, že sa tam len pred dvomi rokmi skončila občianska voj­na.”

V časti, kde sa zdržiavala, neboli dôsledky vojny príliš okaté. Pri cestovaní však natrafila na miesta, ktoré vyzerali, akoby sa boje skončili len niekoľko týždňov predtým. “Ľudia tam boli celkovo veľmi milí a pohostinní, aj keď som mala zo začiatku zvláštny pocit z toho, že sa na mňa všetci pozerali - deti, muži i ženy. Lenže, keď som si uvedomila, že bieleho človeka väčšina z nich nikdy predtým nevidela, snažila som sa to akceptovať.”

V dedine, kde bývala, učila malé deti angličtinu. „Veľakrát ma zarazilo, keď mi ostatné učiteľky doniesli obed. Ony samé nemali veľa, ľudia sú tam poväčšine veľmi chudobní, ale dali by vám úplne všetko. Horšie je, keď za vami príde dieťa, že ho bolí brucho. A vy zistíte, že napriek tomu, že je poludnie, ono ešte v ten deň nič nejedlo. To sa, žiaľ, stávalo veľmi často.”

„Náklady na život sú v porovnaní so Slovenskom mimoriadne nízke. Veľakrát ma vyšlo jedlo za celý deň na jedno euro. Rozhodla som sa preto zorganizovať finančnú zbierku,  oslovila som svojich priateľov na Slovensku, tí zas oslovili ďalších priateľov... Každý prispel sumou, ktorá ho nejako zvlášť nezaťažila. Tam to však malo veľký efekt.” Za penia­ze bolo potom možné napríklad kúpiť topánky deťom, ktoré si nemôžu dovoliť kúpiť nové a chodia celý rok v deravých.

Jednou z mnohých vecí, ktoré sa na Srí Lanke líšia od Slo­venska, sú napríklad komáre. “Prenášajú tzv. dengue horúčku. Neviete, ktorý je nakazený, ale keď vás uštipne, môžete zomrieť. Lieky na túto chorobu neexistujú, preto som sa veľmi bála, keď počas môjho pobytu ochorela aj moja domáca, aj jeden kamarát. Našťastie sa z toho dostali. Malé deti ale väčšinou podľahnú.”

Po pobyte v cudzine vníma väčšinou človek svoje okolie odlišne. Inak to nebolo ani v tomto prípade.  “Keď som sa vrátila na Slovensko, prišlo mi to tu vyľudnené, čisté a hlavne všetko fungovalo. Autá na cestách sa pohybovali podľa pravidiel cestnej premávky. A naše vlaky a MHD - luxus prvej triedy.”

(bw)