Zo života v starom Ružinove - Rosenheime

Fantáziu v nás v každom ročnom období podnecovali nekonečné „šutrové“ jamy, dôverne a stručne prezývané aj šutika. Ťahali sa od konca Záhradníckej, Masárovej a Klincovej smerom na Štrkovec a Trávniky. Boli to rozsiahle jamy, ohraničené pieskovými a štrkovými stenami - pozostatkami po ťažbe piesku a štrku potrebnými na výstavbu mesta. Tento stavebný materiál odvážali pravidelne naplno naložené povozy ťahané ťažkými štajerákmi.

Tieto širokánske jamy zarastené trávou a vrbinou, sem-tam ligotavými jazierkami z presakujúcej spodnej vody, boli pre nás, deti, úžasným eldorádom. Stačilo napríklad hodením väčšieho štrku zasiahnuť asi 5-6 metrovú štrkovú stenu, zakončenú asi poldruhametrovou vrstvou pieskového nánosu a krásny, čistý, drobný štrk sa z neho uvoľnil a sypal sa hrkotajúc k našim nohám. Hľadali sme v ňom lastúry  či nezvyčajne tvarované a krásne sfarbené kamienky, ktoré sme si ako trofej pyšne odnášali domov.

Pri jazierkach sme spoznávali rôzne druhy živočíchov a sledovali ich vývin. Boli tu ropuchy, skokany, rosničky – od útlych žubrienok vyhrievajúcich sa v plytčine, ktoré keď sme sa k nim priblížili, tušiac nebezpečenstvo, šibli chvostíkmi a zmizli v bezpečí vodnej hlbočiny – až po dospelé, majestátne kusy. Takisto sme sledovali rôzne druhy užoviek, motýľov, vážok či belorítok, hniezdiacich vo „vlastnoručne“ vydlabaných dierach pieskových nánosov.

V zime nám zamrznuté plochy jazierok poskytovali tie najúžasnejšie šmykľavky či klziská, na ktorých sme sa na tupých halifaxniach /korčule, ktoré sa ručne priskrutkovali na zimné baganče/ pokúšali zvládnuť základy korčuliarskeho umenia. A tie naše sánkovačky? Tie nemali v šutike konca. Kým sme sa úplne nepremočili  či nepre­mrzli – domov sme nešli. Musím sa pochváliť, že so sestrou sme boli medzi deckami hviezdy, pretože naše sane, pozvárané zo železných rúrok, natretých na čierno a so sedadlom z vypleteného špagátu, nemali konkurenciu. Boli najrýchlejšie a aj „dráhu doletu“ mali najdlhšiu. Zhotovil ich náš ocko. Pri akejsi príležitosti nás nimi milo prekvapil a my so sestrou sme ich dlhé roky užívali. Mali sme z nich veľkú radosť, najmä, keď ich ostatné deti veľmi obdivovali a v duchu nám ich iste  aj trochu závideli.

Okrem Danubie, fabriky, ktorá poskytovala prácu časti miestnych obyvateľov, bol v Ružinove bitúnok. Nachádzal sa na miestach terajšieho trhoviska. Ďalej na Miletičovej, smerom k Prievozskej, bolo veľké mestské záhradníctvo. V skleníkoch tu pestovali zeleninu, kvety, rôzne odrody kríkov či ovocných stromov. Patril k nemu i veľký ovocný sad. My, deti, sme tu tajne spoznávali skvelé chute dozrievajúcich čerešní, marhúľ či jabĺk.

Na konci Záhradníckej, na miestach terajšieho Slovanetu a Sociálnej poisťovne nachádzali sa starostlivo obrobené hriadky a skleníky nášho Bulhara – štíhleho, fešného, večne opáleného a vetrom ošľahaného uja Jordana. Pestoval tú najlepšiu, najčerstvejšiu, najvoňavejšiu zeleninu všetkého druhu. Jeho pozliepaný domček z drevených pane­lov s udupanou hlinenou podlahou a tienistým podstením z predĺženej lepenkovej strechy stál učupený pria­mo na okraji poľa. Tu žil skromne so svojou ženou a dvoma dcérami Dankou a Evgenikou. Domček s nízkou strechou bol trojpriestorový. Kutica na náradie, maštaľ pre koníka a obývacia miestnosť s pecou, lôžkami a najpotrebnejším zariadením.

Tovar vždy čerstvý – pripravený v košoch, predával nepretržite. Gazdinky zo širokého okolia si mohli u neho vyberať a nakupovať zeleninu od rána do večera, v nedeľu aj vo sviatok. Po roku 1945 v rámci výstavby mesta a vyvlastňovania súkromného majetku ujo Jordan nadobudol na Priekopách približne päťárový pozemok, na ktorom si dal postaviť rodinný dom, kde už v lepších podmienkach uzrela svetlo sveta ďalšia dcéra Helenka. Aj tam si okolo domu dôvtipne založil záhradu s hriadkami a skleníkmi. Naďalej v nich pestoval zeleninu a tú ešte dlhé roky predával na trhovisku.

(pokračovanie v ďalšom čísle)