Kategória: Zo života BratislavyČíslo: 02/2015
Vylúštili tajničku partnerského vzťahu
30. marec 2015 - 12:22
Už majú svoje drobné i o čosi väčšie fyzické obmedzenia, mladíckej energie pomaličky za tie prežité úctyhodné desaťročia ubudlo. Ale nedá sa nevšimnúť si, že im nechýba výnimočná chuť do života. Šmakuje im aj teraz po deväťdesiatke, aj po dlhom spoločne prežitom osude. Arnošt a Boženka Kašparecovci sú totiž manželmi už 69 rokov a sú aj oficiálne najdlhšie žijúcim párom v Ružinove.
Koľko sily, oddanosti, lásky, a aj schopnosti odpúšťať treba na podobné numero? Pre dnešnú dobu, príznačnú aj rýchlymi riešeniami vrátane expresných rozvodov, príliš vysoká matematika. No pre Arnošta a Boženu normálny stav duše a pocit nevyhnutnosti svoj partnerský vzťah po celý čas pestovať. V dobrom aj v zlom, hovorievalo sa kedysi. A mnohí tak dokázali aj žiť. Tešiť sa z každodenných radostí, z detí, z možnosti zárobku, a keď prišli problémy, vydržať. A potom bolo zase lepšie. „Boli sme úplne iná generácia, menej náročná a zodpovednejšia. Dnešní mladí chcú všetko a hneď, a aj tak sú často nespokojní. My, ktorí sme prežili vojnu, potom skromné podmienky i potraviny na lístky, sme si cenili každú maličkosť. Základ bol založiť si rodinu, nájsť strechu nad hlavou a prácu,“ hovorí pani Boženka. To bol vlastne už úspech samotný, žiadne ďalšie benefity, luxus či výnimočné zážitky neboli treba.
Osudná chémia
Zoznámili sa vďaka totálnemu nasadeniu počas protektorátu. Boženka patrila k ročníkom, ktoré poslali do nemeckých Sudet a mladý Arnošt tam koncom vojny pracoval v chemickej výrobni. Vraj sa mu z Boženky zatočila hlava, zbláznil sa do nej na prvý pohľad. Zamilovaný párik mal po polročnej známosti v roku 1946 svadbu a v Litvínove by si hrkútal možno aj dodnes, keby sa nerobil nábor pre nový závod v Slovnafte, ktorému chýbali chemickí odborníci. A tak rodinka v roku 1960 zakotvila v Bratislave. Vlastne mali k Slovensku ako rodení Moravania vždy blízko. A chémia sa opäť zamontovala do ich životov. V Slovnafte pracovali obaja až do dôchodku, on ako špecialista na nové chemické technológie, ona ako strojníčka vo vzduchotechnike a neskôr v sklade materiálov pre laboratóriá. Navyše v kolónii podnikových bytoviek dostali aj byt a dodnes sú v kontakte s bývalými, väčšinou už mladšími kolegami v tamojšom klube dôchodcov, kde si na ich krásne výročie svadby spomenuli veľkou kyticou. A pán Arnošt prežil v podniku aj svoje obdobie mužskej slávy, keď ho ako vedúceho tímu vyslali na rok a pol do Iraku a do Sýrie. Aj to bola skúška pre oboch manželov. Zhostili sa jej bravúrne bez akýchkoľvek ťažkostí. On v cudzine pomáhal a radil a ona doma so samozrejmosťou chodila do práce a starala sa o deti.
Ako sa zvláda život?
Jedine vtedy, keď sa žije poctivo. A vo dvojici? Keď nechýba kopa tolerancie. Aj oni sa občas pokarhali, nenašli hneď riešenie akceptovateľné pre oboch. Tichá domácnosť však netrvala nikdy dlho. Podľa pani Boženky: „Väčšinou prišiel prvý manžel, on je v tomto smere ústretovejší, a ja som podanú ruku rada prijala. Nie je dôležité mať na všetko rovnaký názor, ale podstatné je nájsť kompromis, ktorý prijmú obe strany.“ Veľké hádky však nikdy medzi sebou nemali, ani žiadnu extrémnu krízu nezažili. Napriek istým povahovým odlišnostiam im to fungovalo. Pani Boženka si na svojom manželovi váži i to, že je veľký „kľudas“ a pánovi Arnoštovi zase imponuje, že jeho manželka je taká dynamická a všetko vždy zvládala. Rodinu, deti, prácu, záhradu, pohybové aktivity i ručné práce. Za všetko hovorí aj životné krédo pani Boženky – verí na pozitívnu energiu. A sama je jej bohatým zdrojom.
Naplno a s chuťou
Majú svoje bolesti, najmä zo straty syna, ktorému zlyhalo srdiečko len pár dní po odchode do dôchodku. No majú aj svoje šťastíčka, druhého syna a vnuka, ktorý žije s rodinou a dvoma dcérami v Amerike. A dni si skvalitňujú i drobnými radosťami. „My sme spokojní, máme svoj minisvet. Za oknom sýkorky a pred domom teraz na jar rozkvitnuté stromy, z ktorých mnohé sme kedysi sami vysadili. A radi spolu lúštime krížovky či si zvykneme pozrieť súťažnú reláciu v televízii,“ hovorí domáca pani. Svoj život si nepochybne dodnes vychutnávajú takými plnými dúškami, na ktoré ich dych stačí. A nesledujú ho v žiadnom prípade cez okno. Pani Boženka si ešte trúfne aj na prácu v neďalekej záhradke. Syn pomáha, ale ona sama zájde denne porobiť, čo treba, aby bola čerstvá zeleninka do polievky i ovocie na džem. Vládze možno aj preto, že celé roky chodila s kamarátkami pravidelne cvičiť a plávať. Schádzajú sa každý mesiac dodnes a hrubú kroniku dopĺňajú vždy novými fotkami a vtipnými poznámkami zo stretnutí. „Viete, čo to je, keď sem príde pätnástka žien,“ konštatuje so smiechom pán Arnošt. Mimochodom, smiech je spoločníkom oboch manželov. Oni predsa dobre vedia, že takto s humorom a s úsmevom na tvári ide všetko ľahšie.
Alžbeta Slováková
Snímka: autorka