„Oblečte si svetre,“ volala som na svoje vnúčatá toto leto. Boli sme na bratovej chate v Oraviciach. Brat zakúril v kozube a mňa, keď som zvyšku rodiny telefonovala, že sa ohrievam pri praskajúcom ohníku, obvinili zo sadizmu. Na dolniakoch sa teplomer blížil k štyridsiatke a ani v noci sa vraj neochladilo. My sme sa večer chodili ohrievať na termálne kúpalisko. Príbuzní v Bratislave sa sťažovali, že nie a nie zapršať, a my sme zažili fantastickú búrku. Pozhadzovala stromy a potrhala drôty na elektrickom vedení. Moje dve – hoci ešte iba jedenásťročné – vnučky s nadhľadom múdrejšieho krotili rozzúrených dospelých návštevníkov, ktorí nadávali recepčným v Meandri (termálne kúpalisko), že nejde elektrina, akoby tie za čosi mohli. (Tam je totiž všetko na elektrinu. Ani skrinky v šatniach sa nedali bez nej otvoriť.) Od vďačných recepčných dostali vnučky potom zľavu na vstupnom. „Búrka je nádhera. Malo by sa za ňu platiť,“ mudrovali.
Aj s triapolročným vnukom Ondrejkom bolo veselo. Niekoľkokrát za deň som ho musela – ubabraného od čerstvého blata – prezliekať. „Podaj mi ponožky,“ poprosila som ho. Otvoril zásuvku a opýtal sa: „Stačia dve?“
Neskôr prišli ďalší dvaja vnuci, poloviční Mexičania. Boli s mexickou babičkou v Španielsku. Vodila ich
v horúčavách po galériách, múzeách, hradoch a zámkoch a ani raz k moru. Keď dnes šesťročný Bojanko vidí hrad, rozplače sa. Má strach, že ho bude musieť navštíviť. „Tu nebudem ani raz plakať, lebo nevidím nijaký hrad ani múzeum,“ oznámil mi v Oraviciach nadšene.
Riskla som to a zobrala som ich do malého miestneho kostolíka. Išli, asi im nepripomínal hrad. Mladší vnuk, triapolročný polomexičan, nespúšťal oči z ukrižovaného Krista. „Čo sa stalo tomu pánovi?“ opýtal sa. „Zlí ľudia ho pribili na kríž,“ poučila som ho. Pochybovačne na mňa pozrel: „Kto im to dovolil? Prečo nikto nezavolal policajtov?“ Keď sme odchádzali, vracal sa ku krížu znova a znova a neveriacky krútil hlavou.
Deti boli neustále hladné, a tak som furt stála pri sporáku, umývala riad a medzitým v rukách prala. Ráno sa pri chate pásli srnky. Ondrejko spoza okna poznamenal: „Pozerajte, vlci!“ „To sú srnky,“ opravila som ho. „Si si istá? Vlci klamú. Možno sa prezliekli za srnky. Už si zabudla, ako vlk oklamal kozliatka, keď si dal stenčiť hlas?“
Prežila som krásne leto v nádhernej prírode, bez neznesiteľných horúčav, s milovanými vnúčatami, ale keby ma na budúci rok niekto zobral k moru, asi by som neprotestovala.
Oľga Feldeková
