Mal to byť sviatok, miesto toho prišla smrť

 

Boris, čo predchádzalo nešťastiu?

Všetko prebiehalo štandardne. Deň predtým sme nacvičovali na zemi, lebo bolo škaredé počasie. V osudný deň už bolo pekne, a tak sme išli na prvý plánovaný zoskok.

 

Malo byť tých zoskokov viac?

Áno. Na programe sme mali až tri zoskoky. Najprv z dvoch, no a potom až z troch lietadiel. Smutné je, že niektorí ľudia na prvý zoskok neprišli, resp. meškali, tak sme ich nahradili. Žiaľ, práve jeden z náhradníkov, ktorý tam ani nemal byť, prišiel o život.

 

Ako došlo k tragédii?

Ja som bol v tom prvom lietadle, za nami letelo druhé – relatívne blízko, čo nemuselo, keďže sa stačilo priblížiť aj vo výške štyroch kilometrov. Následne sme videli, že letí pod nás. Žiaľ, už keď bolo veľmi blízko, snažilo sa vyhnúť zrážke, no práve vtedy do nás zospodu narazilo.

 

Čo prebleskne človeku hlavou v takejto situácii?

Všetci parašutisti, čo sme tam boli, sme vedeli, že jediná šanca, ako prežiť, je dostať sa z lietadla von. Keď sme videli blížiaci sa chvost druhého lietadla, tak ktosi zakričal, nech niekto otvorí dvere. Tí, čo sedeli pri dverách, ich otvorili a išli sme hneď von. Celé to trvalo približne pätnásť až dvadsať sekúnd, kým sa lietadlo vyprázdnilo.

 

Lietadlá nemali dostatočnú výšku, keď prišlo k zrážke. Ako to ovplyvnilo váš zoskok?

Ja som sa z lietadla dostal zhruba tristo metrov nad zemou, záložný padák (otvára sa rýchle jšie) sa mi otvoril asi vo výške dvestopäťdesiat metrov nad zemou. V bežných situáciách mávam aj osemstopäťdesiat metrov k dobru.

 

Mali ste čas vnímať, čo sa deje s lietadlami a ostatnými parašutistami?

Ani nie, k lietadlám som bol otočený chrbtom, iba som skontroloval, či niekto nie je blízko mňa, aby sme sa nezrazili. Následne som sa snažil nájsť si vhodné miesto na pristátie, keďže som mal extrémne málo času. Brat mi však potom povedal, že lietadlá išli priamo k zemi.

 

Mali ste okrem brata v lietadlách aj iných rodinných príslušníkov?

Nie, iba brata, ktorý letel v druhom lietadle. Ale všetci, čo sme leteli, sme akoby jedna veľká rodina. V Slávnici je jediné veľké centrum parašutizmu a skáčeme tam každý víkend niekoľko zoskokov, takže sa dobre poznáme.

 

Čo sa dialo po pristátí?

Zhruba pätnásť nás pristálo na lúke. Odtiaľ sme sa vybrali hľadať ľudí, či nepristáli niekde po stromoch, aby sme im vedeli pomôcť, ak by boli zranení. Našli sme však iba jedného parašutistu, ktorému sa síce podarilo vyskočiť, ale, bohužiaľ, mal nejaký problém s padákom, ktorý sa mu neotvoril. Pomôcť sme mu nedokázali. Bol na mieste mŕtvy. Všetci, čo sme sa zachránili, sme sa dali dokopy a šli do dediny, kde sme sa dozvedeli smutnú správu, že v druhom lietadle zahynuli ďalší dvaja parašutisti plus štyria piloti oboch lietadiel.

 

Ako ste prijali tieto zlé správy?

Snažím sa na to pozerať racionálne. Bohužiaľ, zomrelo tam sedem ľudí, ale je veľký zázrak, že sa zachránilo tridsaťjeden. To je to jediné pozitívne. Pri takomto type nehody je to dokonca aj veľmi ojedinelý prípad.

 

Budete aj napriek tejto obrovskej tragédii skákať ďalej?

Teraz si dám na chvíľu pauzu, ale skákanie je moja veľká vášeň, čiže sa mu budem venovať aj naďalej.

 

Zmenilo sa vaše nazeranie na život?

Neviem to momentálne posúdiť. Je to príliš čerstvé. Uvidíme, keď sa mi všetko utrasie v hlave, čo to v mojom živote zmení. Rozhodne som však vďačný, že sme s bratom aj s ďalšími blízkymi ľuďmi zostali nažive.

 

 

Filip Timár

Snímka: Boris Kolozsi