Fašiangy

 

Kto by sa rád nevracal k Vianociam svojho detstva?

 Spomínam si na 1. máj spred mnohých rokov. Na alegorickom voze sa viezli rómski spoluobčania a držali obrovské transparenty. Na jednom bola krásna gýčovitá krajina, na tráve sedeli Rómovia, opekali slaninku a pravdepodobne aj spievali. Nad transparentom bol nápis „VČERA“. Na druhom transparente s nápisom „DNES“ boli namaľované sivé sídliská, pred nimi cesta s autami. Malo to znamenať, že „dnes“ je krajšie.

Sú fašiangy, plesová sezóna a nedá mi nenapísať spomienky tých skôr narodených a porovnať, či boli vtedajšie bály krajšie ako dnešné plesy. Moja teta – z malého slovenského mestečka – spomínala, že voľakedy to neboli plesy, ale bály. Napríklad taký hasičský. Hrala hasičská dychovka, a keď v susednej dedine horelo, čo sa stávalo často, dychovka išla hasiť. Účastníci bálu tancovali bez hudby. Dámy mali šaty z krepdešínu, všetky rovnaké. Šila ich jedna krajčírka. Aspoň si nezávideli. Páni mali čierne sviatočné obleky, nosili ich len na pohreby a na iné mimoriadne príležitosti. Tí, ktorí mali na nohaviciach dierky od molí, nosili čierne trenírky, aby dierky nebolo vidno. Tí bez dierok voňali naftalínom.

            Dnes, nedajbože aby mali dve dámy rovnaké šaty. Dávajú si ich šiť u vychýrených návrhárov. Účesy si dávajú robiť vo Viedni, ples otvára svetová celebrita zo zámoria úderom na gong. Hrajú najlepšie kapely, spievajú slávni speváci. A tie vône! Žiaden naftalín. Čo vôňa, to afrodiziakum. Nádhera. Celý rok až do najbližšieho plesu je na čo spomínať. Aj môj muž si v jednej svojej básni povzdychol:

Fašiangový rozhovor

 „Reklamný stĺp som v meste videl dnes – tancoval! A mal nehybne stáť vari, keď každý plagát oznamoval ples? Fašiangy sú tu zas – a my sme starí.

Pre nás už nie je iná zábava, len občas ešte roztancovať diván.

Tvoj ples sa volá jarná únava a ja mám dnu a nehrajú, keď krívam.

Na plesy idú mladí, netušiac, že človek tancuje na vlastnom hrobe.

Miláčik, na ples nepôjdeme viac – to je to, čo ma bolí na starobe.“

„Spomeň si, nech ťa to tak nebolí – nikdy sme na nijakom neboli.“

Nuž, nemôžem porovnávať, či bol krajší bál alebo dnešný ples, keď som na nijakom nebola. Len si predstavujem, ako sa tančiace páry plavmo pohybujú po parkete, dá sa spoznať, či si dvaja tancujúci rozumejú, súlad ich pohybov naznačuje, či sa majú radi, či je to láska, alebo len zvyk. Či už je to bál, alebo ples, všetko sa viaže ku krásnemu, hoci už dnes zneužívanému slovu LÁSKA. Vy, ktorí vládzete, tancujte a majte sa radi!

    

Oľga Feldeková