Svojich susedov som zdedila
Občas sa však dejú opačné situácie z rodu malých zázrakov. Keď susedia pestujú nadštandardné kontakty, aké chýbajú neraz i v rodinách. Katka Veselová pridala k vzťahu so susedmi Slávkou a Michalom Šebeňovcami ešte jeden zaujímavý rozmer – zdedila ich po svojich rodičoch. A oni jej čiastočne zapĺňajú už prázdne miesta pri stole po mame a otcovi.
Na prvej adrese
História priateľstva dvoch mladých párov sa začala v roku 1955. Veselovci a Šebeňovci sa zoznámili v jednej bytovke na bratislavskej Krásnej hôrke. A doba priateľstvu obyvateľov domu priala. V tom čase sa vôbec žilo akosi družnejšie, na dvore bolo vždy plno ľudí. Ženy sa zarozprávali pri deťoch, ktoré šantili na pieskovisku, a muži prehodili slovo pri cigarete na lavičke alebo zostavili tím a zahrali si malý volejbalový turnaj. A v zime nezabudli spraviť klzisko pre malých i veľkých. Zaujímavý prvok do susedského spolunažívania priniesol štart vysielania Slovenskej televízie. Ako jeden z prvých kúpil televízor, obrovskú skriňu s malým monitorom, práve Michal Šebeň, veľký fanúšik techniky. A pozval do obývačky aj susedov. „Každú stredu, sobotu a nedeľu nás všetkých okúpali, vyobliekali a vyčesali a my sme u Šebeňovcov uložení ako sardinky pozerali rozprávky,“ spomína Katka. Obe mamy si zatiaľ vymieňali recepty na koláče a vzory na pletenie a tatkovia mastili karty a preberali politickú situáciu.
Druhá etapa priateľstva
Dvanásťročnú idylku, ktorú nezatienil ani náznak hádky či hnevu, mala však narušiť výstavba Kramárov. Ich dom sa chystali búrať a ponúkli im náhradné byty, črtal sa preto nechcený koniec priateľstva. Vtedy sa pani Slávka zaťala. Skúsi zmeniť chod udalostí a ovplyvniť osud, susedov sa len tak ľahko nevzdá. Vďaka jej iniciatíve sa obe rodiny napokon sťahovali do rovnakého ružinovského paneláka na Podlučinského ulici. Priateľstvo dostalo ďalšiu šancu. A oni ju nezahodili. Naopak. Trávili spolu bežné voľné chvíle, ale i sviatky. Dodnes spomínajú na všetky tie oslavy menín, životných jubileí, neskôr i promócií detí, na výlety na Devín i na Železnú studienku a na víkendy strávené na chate u Šebeňovcov, kde sa pracovalo na záhradke a pri včeličkách, ale sa i opekalo prasiatko.
Dedičstvo či skôr adopcia?
U týchto dvoch rodín nuda nehrozí, ani časom sa nezunovali, stále si majú čo povedať. A pán Michal sa napriek veku o všetko zaujíma. Dokonca sa ako 85-ročný naučil pracovať s počítačom a s internetom, vnuci i Katka mu pomohli. Denne číta spravodajstvo, zapája sa do diskusií, píše príspevky a posiela ich emailom do redakcií. „Odvtedy mi už skoro vôbec doma nepomáha,“ posťažuje sa s úsmevom pani Slávka. Ešteže majú Katku. Nedali by ju za ten svet. Ale ani ona ich. Prešlo už takmer šesť desaťročí, v ktorých sa udialo asi všetko, čo k životu patrí. Nechýbalo vzájomné zdieľanie radosti, ale ani podpora v ťažších chvíľach. „Keď bola moja mamička chorá, ujo ju vozieval k lekárovi a teta mala kľúč od nášho bytu. Kým som bola v práci, prišla ju vždy pozrieť, spýtať sa, či niečo nepotrebuje,“ hovorí Katka. Teraz má ona kľúč od bytu Šebeňovcov. Keď sú v lete na chate, zaskočí, poleje kvety a vyvetrá. Keď sú doma, vybehne spýtať sa, či niečo nepotrebujú a ak treba, zájde do obchodu. „Naše deti i vnuci k nám chodia pravidelne, ale sú pracovne zaneprázdnení, každý deň by sa nedalo. Katka sa však o nás stará ako vlastná dcéra,“ hovorí pani Slávka. Katka zase nedá dopustiť na svojich milovaných susedov, ktorých vníma ako súčasť svojej rodiny od detstva. „Adoptovala som si ich namiesto mojich rodičov. Ani si neviem predstaviť, že by som sa odtiaľto odsťahovala. Už len kvôli tete a ujovi to neurobím.“
