Zo života v starom Rosenheime
Od skorého rána stávali u neho ženičky pri pulte v rade a dlhý čas čakania krátili „aktuálnymi“ rozhovormi – čo, kde, kedy a komu sa na okolí prihodilo. Samozrejme, nechýbali ani rôzne vojnové historky. Po roku 1945 Nemca Resta vystriedal národný správca Jozef Rajtar.
Oproti potravinám bol hostinec. Bielovlasý, nakrátko vystrihaný, zaguľatený Nemec Schneider v ňom čapoval dobre chladené pivo vysmädnutým povozníkom prepravujúcim štrk a piesok. Tí zvyčajne posedávali u neho pri stoloch v hlučných rozhovoroch už od rána... A tak Zelinársku ulicu postupne zapĺňali povozy – v jednom smere prázdne a v druhom už doplna naložené štrkom či pieskom. O kone sa ich gazdovia príkladne starali. Vešali im na krky miešky so senom a obrokom. Kým si povozníci hasili smäd ,ich koníky naberali silu, zanechávajúc po sebe kopy „citrónov“, ako sme konské exkrementy volali my, deti.
Schneidera po oslobodení nahradil legionár Cupák. U neho v záhrade pod štyrmi pagaštanmi vybetónovali a na bordovo natreli tanečný „parket“. Schádzala sa tu mládež zo širokého okolia, bola to pre ňu jedinečná „zoznamka“ pri živej hudbe. A tak sa pravidelne v sobotné letné večery niesli prehriatym vzduchom sladké Dusíkove melódie či tóny v tých časoch modernej Červenej sukínky.
Ďalší obchod prevádzkoval český mäsiar Libor Buttko. Štvrtý bol tiež Čech, mliekar Vrána. Mlieko sa rozvážalo do obchodov v dvadsaťpäťlitrových kanvách. Priamo z nich sa odmeriavalo v štvrťlitrových, pollitrových či litrových hliníkových odmerkách, odkiaľ sa nalievalo do prinesených nádob. Obyčajne to boli smaltované litrové či dvojlitrové kanvičky. Horšie to už bolo s čerstvosťou mlieka v letných mesiacoch. Veru, neraz nám ujo Vrána do kanvičky nameral už „poloskysnuté“ mlieko, vhodné len na výrobu tvarohu.
Po vojne zásobovanie potravinami, a najmä chlebom, viazlo. Tak naše mamy vždy v piatok zamiesili cesto na chlieb, ktoré v slamienkach odnášali na Palkovičovu ulicu, k nášmu zlatému, večne usmiatemu pekárovi, pánu Slezákovi. Ten za malý poplatok upiekol prinesené pecne - krajce z nich natreté maslom či masťou a posypané nakrájanou cibuľou chutili najlepšie. Bola to tá najfantastickejšia pochúťka, na ktorú sa nezabúda.
O našu deravú či roztrhanú obuv sa mimoriadne zručne staral ujo Doležal. Jeho dielňa sa nachádzala v suteréne domu na Salvovej ulici. Voňala „čirízom“ /obuvnícke lepidlo/ a dýchala srdečnosťou. Bol k nám vždy milý, vtipný. Snažil sa tie naše ošúchané sandále či zimné baganče vynoviť čo najlepšie. Jeho šikovné ručičky vedeli zhotoviť aj nové, na mieru šité a v povojnových časoch také módne „maďarky“ či korkové sandále, o akých v obchodoch s obuvou ani nechyrovali. Boli pohodlné a veľmi dobre sa nosili.
Náš pán poštár ujo Bezák z Klincovej ulice v daždi, horúčave, fujavici roznášal po domoch poštové zásielky. Do debát postávajúcich žien sa nikdy nezapájal. Chodil väčšinou zadumaný, presne a svedomito plnil svoje pracovné povinnosti. Doma ho čakala manželka a päť dcér. Zrejme nemal šťastie na malého Bezáčika. Vychoval však krásne, zdravé dievčence, ako sa hovorí, aj do voza, aj do koča.
O bezpečnosť domácností vykurovaných drevom, uhlím, koksom sa staral kominársky majster pán Wiedermann zo Záhradníckej. Svojich zamestnancov pravidelne posielal kontrolovať a čistiť komíny. Pri návšteve niektorého z nich v našej domácnosti vždy nastal veľký rozruch. Mama vlhčila handry, omotávala nimi rúry ústiace do dymovodu, aby tak zabránila zbytočnému úletu sadzí. Nebyť tohto „perfektného“ opatrenia, sadze vyletujúce z komína by zamorili celý náš príbytok.
Magda Puhalová
